Mojou úlohou ako hipologa bolo prijazdiť ho aspoň trošku, aby sa mohol predať do jazdeckej školy. Prvý deň si pamätám výborne. Skoro sme sa nepohli od brány jazdiarne, ak áno, behom minúty ma odniesol späť. V boxe mi naznačil, že by ma aj kopol, ak si naňho nedám poriadny pozor.

No naštval ma poriadne. Šéfke som samozrejme povedala, že je fakt nevhodný, nech ide čím skôr. Mal len jednu výhodu - bol síce malý, ale silný, uniesol bez problémov dospelého človeka.

Celý deň som bola naňho riadne nahnevaná a na druhý deň som sa rozhodla, že teraz tá potvora uvidí. S pevným rozhodnutím, že toto mne robiť nebude, že veď ja som si už poradila s inými, som išla jazdiť, s tým, že dnes potečie krv.

Momo ale bol úplne ako baránok, akoby mi cez noc vymenili koňa. Neviem prečo, nikdy sa to nedozviem, môžem si namýšľať tisíc scenárov, ale jednoducho bol v ten deň úplne vzorný, žiadne únosy, pekne som sa povozila bez toho, aby som mu skrivila čo i len jeden chlp.

Náš vzťah sa od tohto dňa zmenil o 100 percent. Mala som pocit, že to bol on, kto si vybral mňa a začal ma mať rád prvý - v ten deň, keď sa rozhodol byť dobrý. Od toho dňa sme s ním nemali žiaden problém, stal sa naším najlepším hipo koňom, je ním pre mňa doteraz. Keď niekomu teraz poviem, že to bol kôň na odpis, nikto mi už neverí. Pritom som s ním nespravila nič, dokonca som bola k nemu dosť arogantná, len on sa z jedného dňa na druhý zmenil. Keď po roku rušili hipocentrum a dávali kone preč, všetci vedeli, že Momo je jednoducho môj.

Po roku práce v Írsku som ho dostala do daru. Keďže sa osvedčil ako terapeutický kôň, chcela som si ho zobrať domov a pracovať s ním ďalej. Problém bol len jeden - viac ako 1 000 kilometrov dlhá cesta, ktorú som sa rozhodla absolvovať pešo, Momo mi niesol náklad - stan, spacák a pár kusov oblečenia.

Hneď na začiatku ma prekvapil svojím nasadením - každé ráno ma plný energie ťahal za sebou. Aj keď sme odchádzali od koní, nikdy za nimi neerdžal, nikdy sa neobrátil späť k miestu, ktoré sme opustili. Po pár dňoch som ho nechala ísť voľne, kdekoľvek to išlo - začali sme tvoriť stádo a považoval ma za svojho spoločníka. Keď som sa stratila z dohľadu, volal za mnou. Keď som spala v stane, každé ráno, akonáhle som začala precitať a mrviť sa, začal erdžať, dokiaľ som nevyšla von.

Po čase sa akoby začali stierať rozdiely medzi človekom a koňom, medzi vodcom a vedeným. Často krát som kráčala za ním a nechala sa viesť. Keď sme si spravili prestávku a Momo sa počas pasenia dostal príliš ďaleko (neuväzovala som ho), vždy priklusal späť, akoby skontrolovať, či som ešte tam. Keď sme sa príliš dlho nehýbali, pribiehal stále častejšie.

Cesta nám trvala tri a pol mesiaca. Vzťah, ktorý sme si vytvorili, som mohla zužitkovať pri terapiách.

Raz k nám prišlo krásne 4ročné dievčatko. Fyzioterapeutka si preštudovala lekársku správu, pripravila plán a išlo sa na to. Momo, normálne stopercentný terapeut, sa začal správať divne - nechcel stáť, začal sa ťahať, terapiu sme museli ukončiť predčasne. Na základe Momovho správania sme sa začali pýtať na ďalšie problémy, ktoré to dieťa môže mať. Po chvíli sa rodičia s nevôľou priznali, že má problémy so správaním - nezvládateľné záchvaty hnevu. Predviedla nám to pri ďalšej terapii, to sme už ale boli pripravení.

Podobný scenár sa opakoval s ďalším klientom - tento krát to bol chlapec s downovým syndrómom. Momo musel vždy hneď po prvých pár minútach terapie močiť, tiež bol podstatne menej ochotný k spolupráci. Už sme vedeli, ktorá bije a tak sme sa spýtali priamo - áno, dieťa malo problémy so správaním a záchvaty hnevu.

Časom sa Momove správanie začalo u tohto chlapca meniť - prestal močiť, nechal sa bez problémov vodiť. Chlapcove správanie sa tiež začalo meniť - čo bolo aj účelom terapie, takže to sme považovali za samozrejmé. Jedného dňa, po terapii, keď už odchádzal, pribehol späť k Momovi, objal ho a zašepkal mu „Ďakujem".

Podobné skúsenosti mali aj ďalší hipoterapeuti - myslím, že schopnosť vycítiť skryté stránky človeka a dať ich najavo svojmu okoliu je známkou dobrého terapeutického koňa.

Ešte ma napadla jedna príhoda, tento krát s druhým terapeutickým koňom, haflingom.

Jedného letného dňa sme sa s kamarátom vybrali na dlhú vychádzku vrámci aktívneho oddychu našich koní. Tak trochu sme sa stratili a po niekoľkých hodinách flákania sa po lesných cestách sme konečne našli známu dedinu. Kone unudené cestou vycítili naše nadšenie a tiež pridali do kroku. Keď sme prešli dedinou a vydali sa po ďalšej lesnej ceste smerom, ktorým sme tušili domov, kone zrazu začali fŕkať, zostali stáť a odmietali pohyb vpred.

Kamarátov kôň naznačil vzpínanie, môj hafling sa otočil a rozklusal opačným smerom, úplne neovládateľný. Po niekoľkých desiatkach metrov som zastavila, zoskočila a rozhodla sa ho tadiaľ previesť na ruke - a pritom preskúmať, čo ho tak šialene vydesilo, veď ako kôň na hipoterapiu mal za sebou značný výcvik a hocčoho sa len tak nezlakol.

Než sa mi ho podarilo presvedčiť, aby sa tadiaľ dal previesť, trvalo hodnú chvíľu - pritom som si nevšimla žiadnych bubákov, bol slnečný bezveterný deň, cesta bola široká a suchá. Kamarátov kôň nakoniec prešiel ako prvý a za ním precválal môj hafling, vlečúc ma za sebou. Naskočila som ešte v kluse, až potom sa mi ho podarilo zastaviť, pritom sa úplne triasol, akoby bola zima.

Vtedy ma kamarát upozornil na tabulu, okolo ktorej sme práve prešli - vrátila som sa a s hrôzou zistila, že na nej bola strohá pamätná tabula s informáciou o tom, ako tam pred pár rokmi zastrelili nejakého chlapa, asi vybavovanie účtov. Vraždu sa nepodarilo doriešiť.
Neskôr som sa dozvedela, že viacero koní malo problém po tej ceste prejsť.

Příběh byl napsán do vánoční soutěže o knihu Tao koně.