So svojimi skúsenosťami s diagnostikou a počiatočnou liečbou ochorenia, ktoré sa napokon u Salty preukázalo – tzv. PPID (PPID= Pituitary Pars Intermedia Dysfunction) známejšie skôr pod názvom Cushingova choroba – som sa na začiatku roku 2018 podelila s čitateľmi Equichannelu v článku Keď seno môže zabíjať.

Aby toho nebolo málo, kone, u ktorých Cushingova choroba nie je pod kontrolou, často trpia aj na metabolické ochorenie označované ako EMS (Equine metabolic syndrome) alebo aj IR (inzulínová rezistencia). Zjednodušene povedané je to čosi ako cukrovka druhého typu u ľudí. Tak to bolo aj v prípade Salty, čo ale automaticky neznamená, že každý PPID kôň je súčasne IR. Žiaľ, Salta bola.

Dnes sú to tri roky od momentu, kedy sme sa dopracovali k diagnóze a začali liečbu. Ako sa má Salta (dnes takmer dvadsaťtri ročná) po troch rokoch liečby? Na čo sa pripraviť, ak máte koňa s „cushingom“? A čo nové ma Salta naučila?

Keď som na začiatku roku 2018 písala svoj článok pre Equichannel, pochvaľovala som si kopytára, ktorý sa Salty ujal a urobil jej prvý prestavbový trim. Žiaľ, o kopytára som po štyroch mesiacoch prišla a zostala som v bezvýchodiskovej situácii. Kováči, ktorých som si zavolala, trvali na podkutí, čo som ja jednoznačne odmietala. A tak mi nezostalo iné, ako sa naučiť postarať sa sama o Saltine schvátené kopytá.

Celý rok 2018 sa pre mňa niesol v znamení kopýt, našťastie v tom čase prišiel do Rakúska americký veterinár a veľký propagátor bosých kopýt Thomas Teskey. Absolvovala som jeho kurz určený pre veterinárov a kopytárov a pri každom spoločnom stolovaní som zaujala strategickú polohu vedľa Thomasa a otravovala ho fotkami Saltiných kopýt. Cenné rady mi dávali aj kopytári v ECIR group (podporná skupina pre majiteľov koní s Equine Cushing a Insulin resistence, ktorú založila americká veterinárka dr. Kellon).

Kopytársky kurz s Thomasom Teskeym (reportáž z kurzu ZDE) organizovala rakúska kopytárka Klaudia Schwarz, ktorú sa mi neskôr podarilo dotiahnuť do vlastnej stajne a pod jej dozorom urobiť Salte trim. Za kopytami som vycestovala do Španielska, kde skvelá britská kopytárka Lesley Holehouse robila kurz pre pokročilých kopytárov. A k tomu som si pozrela desiatky hodín DVD kurzov Peta Rameyho, študovala knihy, sledovala prípadové štúdie, či prosila o rady skúsených odborníkov. Vyberala som si výhradne takých, ktorí majú za sebou výsledky a hodnoverné referencie, samozvaným kopytárom bez akéhokoľvek vzdelania, ktorí absolvovali niekde víkendový kurz a považujú sa za odborníkov, som sa dôsledne vyhýbala.

• A tak ma Salta naučila, že platí „Pomôž si človeče a pomôže ti aj pán Boh“. Netreba sa zľaknúť ťažkostí (hoci v marci 2018, keď mi dal zbohom môj kopytár, som teda bola v riadnej panike). Z každej situácie existuje cesta. Niekedy vyzerá ťažká, možno nezvládnuteľná, ale napokon sa môže stať veľmi vzrušujúcou a zábavnou. Na svojej ceste za uzdravením Saltiných kopýt som spoznala toľko inšpiratívnych a zaujímavých ľudí, že neľutujem. Navyše mi to šetrí peniaze aj nervy, pretože dohadovať sa s kováčmi, že fakt nechcem trim ako pod podkovu, ma stálo veľa úsilia. Aj keď si netrúfate sami ošetrovať kopytá svojich koní (a v niektorých krajinách to legislatíva ani nedovoľuje), je dobré vedieť, ako má zdravé kopyto vyzerať a poznať jeho vnútorné štruktúry.

Zápas s inzulínovou rezistenciou bol ťažší ako som si myslela. Nastavila som prísnu diétu, seno som niekoľko mesiacov vážila, Salta krásne schudla, ale jej metabolizmus stále nebol úplne v poriadku. Hoci hodnoty glukózy a inzulínu boli v norme, výsledky, ktoré sa získavajú na základe iných parametrov (pomer glukózy a inzulínu, RISQI, MIRG) ukazovali stále na kompenzovanú inzulínovú rezistenciu. Nemusíte na to mať veterinárne vzdelanie, v ECIR skupine je k dispozícii kalkulačka, kam nahodíte hodnoty glukózy a inzulínu a dostanete výsledky jednotlivých parametrov, ktoré vás upozornia, či sa váš kôň nenachádza v predlaminitickom štádiu.

Prvý rok som Salte nechávala robiť rozbor krvi každé tri mesiace. Dnes už viem zistiť v akom štádiu sa nachádza aj bez toho. Predovšetkým udržiavam pod kontrolou jej hmotnosť. A sledujem ju prísnym okom. Akákoľvek citlivosť kopýt, krúžok na kopyte, zhoršený stav bielej čiary (drolenie, separácia) mi hneď indikujú, že treba upraviť diétu. Vyvážená kŕmna dávka a balancery sú samozrejmosťou.

• A tak ma Salta naučila, že návrat k zdraviu je pre IR koňa, ktorý bol už dvakrát schvátený, navždy ako chôdza po lane: vyžaduje si sústredenie a rovnováhu. Inak hrozí pád. Salta v súčasnosti nie je IR a môže sa dokonca pásť, čo je pre niektoré IR kone navždy stratený raj.

 V prvých mesiacoch Saltinej diéty som si občas musela riadne zatvrdiť srdce. Na začiatku to bola fakt prísna diéta (Salta schudla asi 50 kg). Musela som sa vzdať predstavy, že kôň je šťastný na bohatých zelených pastvinách. Áno, možno aj je, ale len veľmi krátko, pretože koňa s IR by som takto rýchlo pochovala. Dnes sa už Salta pasie rovnako ako iné kone, ale kontrolovane, nie dlhšie ako niekoľko hodín denne podľa okolností: rozhoduje stav pastviny, počasie, ročné obdobie, miera sucha, výživová kondícia. Pasenie ale obmedzujem časovo, púšťam na pastvinu v noci alebo v ranných hodinách, na neskorú jeseň, keď je najkritickejšie obdobie, pastvinu úplne odstavím.

Na pastevný náhubok som v prípade Salty nedozrela, pretože o ňom nie som 100% presvedčená. Má svoje výhody, ale aj nevýhody (kôň žerie prevažne krátku trávu, ktorá má najviac cukru, nemôže vyberať, čo zožerie, nemôže okusovať kríky a stromy a pod.). Navyše niektorým koňom spôsobuje stres, čo zvyšuje hladinu kortizolu a to je v prípade PPID koní úhlavný nepriateľ. Ja som to radšej riešila obmedzením pastvy, kým Salta nemala vyhovujúcu telesnú kondíciu a upravený metabolizmus. Je pravdou, že mám kone vo vlastnej stajni a mohla som ich pastevný režim manažovať. Niekde je pastevný náhubok jediné riešenie (život zachraňujúce).

• Salta ma naučila, že niekedy treba skrotiť emócie, lebo tie nás môžu zaviesť nesprávnym smerom. Chcela som, aby sa uzdravila a tak som sa riadila výhradne racionálnymi úvahami, hoci to bolo občas ťažké. Nedovoliť koňom pásť sa, keď máte k dispozícii obrovskú krásnu bohatú pastvinu, vyžaduje celkom veľké sebazaprenie (komu by sa napríklad chcelo v lete míňať seno, keď má k dispozícii pastviny).

Prvý rok som úzkostlivo sledovala aj hladinu ACTH a učila som sa so Saltiným ochorením žiť. Viem, že je neliečiteľné, ale dá sa spomaliť. Kontroly hladiny ACTH neboli vôbec jednoduchá záležitosť, ani logisticky (krv treba rýchlo schladiť, odstrediť a v krátkom časovom okne odniesť do laboratória, odkiaľ vzorku odošlú do Nemecka, lebo u nás sa toto vyšetrenie pre kone nerobí), o peniazoch ani nehovoriac. Saltine výsledky som ale porovnávala s tým, čo som videla. Dnes už jej pravidelné rozbory krvi nerobím, naučila som sa ju pozorovať: zbystrím pozornosť vždy na konci leta a začiatku jesene, keď je hladina ACTH na vrchole. Podľa Saltinho stavu viem, bez toho aby som dala vyšetrovať krv, či treba zvýšiť dávku pergolidu.

Aj odborníci v ECIR skupine odporúčajú monitorovať symptómy a poskytujú k tomu nasledujúce rady:

• Leto aj jar sú pre koňa s Cushingom najpriaznivejšie mesiace. Hoci sa väčšina majiteľov koní bojí jarnej pastvy a sacharidov, pre majiteľov cushingových koní je nočnou morou jeseň a začiatok zimy
• Práve jesenná laminitída (či už u obézneho alebo chudého koňa) býva jedným zo symptómov PPID
• ECIR skupina vypracovala monitoring pre majiteľov koní s Cushingom (nie každý má možnosť a prostriedky pravidelne testovať krv svojich koní). Jednotlivé príznaky treba pravidelne hodnotiť v škále od 1–10 a ak sa nám skóre zhoršuje, choroba prestáva byť pod kontrolou. Treba si všímať najmä: celkovú náladu, aktivitu, citlivosť či bolesť kopýt, nadmerné potenie, tukové depozity, tvrdý tukový hrebeň na krku, priberanie alebo chudnutie bez zmeny kŕmenia, napuchnuté vemeno/miešok, senné brucho, nadmerný smäd, časté močenie, alergie, hypersensitivitu na vakcinácie alebo hmyz, výrazné tmavnutie či hustnutie srsti, lupiny v srsti, vnútorné parazity, dlhú srsť, ochabnuté svaly, problémy s väzivami a šľachami, narastajúci apetít, neplodnosť, letargiu, respiračné infekcie, kašeľ, afty a vredy v papuli, pomalé hojenie rán a škrabancov, nepravidelnú ruju, tečúce oči, nakláňanie hlavy

 

• A tak ma Salta naučila všímať si symptómy jej choroby a držať ich pod kontrolou. Zatiaľ sa nám darí, hoci si uvedomujem a zo skúseností iných ľudí viem, že to tak nemusí byť navždy.

Odporúčam všetkým, ktorí majú kone s PPID liečené pergolidom (obchodný názov Prascend), aby mali vždy zásobu liekov na niekoľko mesiacov dopredu a nešli na doraz.

Liek nie je u nás registrovaný a treba ho kupovať v zahraničí. A keďže je veľmi drahý, treba ho kupovať tam, kde je najlacnejší. To je podľa mojich zistení vo Veľkej Británii, kde 160 tabliet vyjde asi na 200 eur podľa kurzu libry (v jednej tbl. je 1 mg pergolidu).

Pandémia koronavírusu, ktorá v marci zasiahla Európu, tvrdo doľahla na všetky oblasti života, vrátane zdravia našich cushingových koní. Hranice sa zavreli, pošta prestala fungovať. Ako sa mi míňali posledné tabletky a liek ani dva mesiace po objednaní neprichádzal, zmocňovala sa ma panika. Ako vždy ma zachraňovali dobrí ľudia, ktorí mysleli dopredu a zásobili sa.

• Salta ma naučila myslieť dopredu a mať zásobu liekov, pretože to nemusí byť práve pandémia, ale hocičo iné, čo spôsobí, že ostane bez nich. Odstavovanie od pergolidu alebo začatie podávania je vždy spojené s ťažkosťami a ohrozením pre koňa a je ho treba robiť veľmi opatrne a postupne. A tak mám teraz zásoby nastavené tak, aby som vydržala tri mesiace a nemusela v strese zháňať lieky, ak dôjde k výpadku zásobovania (alebo mojich financií).

Je dôležité zapisovať podanie lieku, najmä ak ho dávate viacerí (a to je myslím vo väčšine prípadov, pretože máloktorý človek môže denne 365 dní v roku byť fyzicky prítomný u svojho koňa, každý niekedy ochorie, odcestuje, ide na dovolenku alebo služobnú cestu a pod.). Aj nám sa stalo, že sme liek dali dvakrát alebo nedali. A tak sme sa naučili dôsledne zapisovať, kto liek podal a kedy. Podobné prípady sa stali aj iným majiteľom, niekde aj s nepríjemnými zdravotnými následkami (kone majú pri predávkovaní depresie, trasenie, panické stavy a pod.) Stretla som sa dokonca s prípadom pani, ktorá tabletku omylom užila sama, mala ju na chladničke a ponášala sa na jej liek. Takže nepovaľovať liek kade tade je tiež dôležité. Dotyčná pani prežila ťažkú noc, ale našťastie bez trvalých následkov. Je to však nebezpečné, výrobca Prascendu odporúča s liekom manipulovať v rukaviciach, umývať si ruky a byť opatrný.

• Salta ma naučila, aký dôležitý je poriadok, systém a disciplína. Veci, ktoré mi občas robia problém aj v bežnom živote.

Dalo by sa ešte veľa popísať, koľko nových informácií mi Salta priniesla. Najmä v oblasti výživy (vedeli ste napríklad, že spirulina dokazateľne znižuje hladinu cukru? Že jiaogulan veľmi pomáha v zimnom období koňom po prekonaní laminitídy? Že kone sú veľmi vnímavé na esenciálne oleje a vedia si ich vyberať podľa toho, aký zdravotný problém ich trápi?). Veľké lekcie som dostala aj v oblasti manažmentu koní. Uväznenie koní v základnom výbehu bez možnosti pastviny v niektorých obdobiach roka ma donútilo hľadať zlepšenia a obohatenie výbehu aj na malom priestore.

Aj s obmedzenými financiami a priestorom je možné zlepšovať koňom životné prostredie. Prepojením malých výbehov sme vytvorili minitreky, niektoré časti sú vysypané drobným štrkom (tzv. gravel pea), ktorý je veľmi odporúčaný pri rehabilitácii kopýt po schvátení a kone milujú státie práve na tomto podklade. Iné úseky treku sme vysypali vápencovou drťou, aj tento povrch milujú. Väčšinu roka majú kone k dispozícii aj pieskovisko (v zime nepoužiteľné), obľubujú však aj betónovú plochu (v časoch blatových nezaplatiteľnú).

Seno dávame koňom výhradne zo sietí. Ako nás upozornil Thomas Teskey, ktorý sa profesionálne sústreďuje aj na dentálnu starostlivosť, kone, ktoré žerú seno zo sietí majú neporovnateľne zdravšie zuby ako tie, čo žerú voľné seno. Pri vyťahovaní sena zo sieťok používajú rezáky a správne si ich obrusujú. Naše kone neraz preferujú seno v sieťach alebo loptách ako voľné. Nápadom sa medze nekladú, veľmi populárne sú tzv. hay pillow (vankúše na seno), ktoré sa dajú kúpiť alebo si ich ľudia vyrábajú zo starých airbagov z auta (dá sa zohnať na vrakovisku). Keď máte čas a chuť, po výbehu sa dajú zavesiť hlavolamy, konáre na ohryz a najrozličnejšie vychytávky, na internete toho nájdete more.

• Salta ma naučila, že aj v obmedzených podmienkach môžu kone žiť plnohodnotný život. Vždy sa dá niečo vylepšiť, hoci len maličkosť.

Na konci decembra roku 2018 ma postihla osobná tragédia, ktorá ma na niekoľko mesiacov vyradila zo života a prevrátila mi ho naruby. Salta ma učila ďalej, ale úplne iným spôsobom ako dovtedy. Naučila ma, že človek by mal rátať s tým, že z nejakého dôvodu (tragédia v rodine, choroba, smrť a hocičo iné) sa všetko zmení a nebude sa môcť o svojho koňa postarať. V prípade chorého koňa je to ešte dôležitejšie. Preto je dobré nastaviť zodpovedne liečbu a obklopiť sa priateľmi. Aj keď na čas úplne vypadnete, život beží ďalej.

• Salta ma naučila, že mať priateľov je úžasný dar, keby ich nebolo, nebola by už ani ona.

Svoj liek jednoducho musela dostať každý deň, aj keď som nemohla byť pri nej a postarať sa o to.

• To hlavné, čo ma naučila Salta pred tromi rokmi bolo: Naučte sa všetko, čo môžete, a urobte zmeny, ktoré sú nevyhnutné. Hľadajte ľudí, od ktorých sa budete učiť. To, čo ma naučila teraz, je rovnako dôležité: vybudujte si komunitu ľudí, s ktorými si vzájomne budete pomocou a oporou, pretože od toho niekedy môže závisieť zdravie alebo aj život vášho koňa.

Saltina choroba ma naučila, že nad vecami nemôžeme mať úplnú kontrolu. Táto moja milovaná kobyla ma sprevádza životom už nejaký čas a ja som si vedomá toho, že náš spoločný čas je ohraničený a kráti sa. Prijatie tohto faktu je veľká úľava, urobila som, čo som vedela a mohla, zvyšok už odovzdávam a neriešim.

Salta je teraz plná života, krásna, spokojná. Keď to tak nebude, nechám ju odísť, bez bolesti a „liečenia“ až do úplnej smrti. Predlžovanie života a teda aj utrpenia za každú cenu, len preto aby sa urobilo „všetko“ nepovažujem za správne. Verím, že budem vedieť v pravý čas, kedy mám nechať Saltu odísť a že sa budem riadiť starým dobrým „nikdy sa neponáhľaj, nikdy nemeškaj“. To bude posledná lekcia, ktorú mi dá.

 

PhDr. Daniela Dvořáková, CSc., je samostatná vědecká pracovnice Historického ústavu Slovenské akademie věd v Bratislavě. Její doménou jsou středověké dějiny Slovenska a Uherska, v roce 2003 vydala úspěšnou a Literárním fondem oceněnou monografii Rytier a jeho kral´. Její knihu Koň a človek v stredoveku našim čtenářům jistě netřeba představovat, kdyby přeci jen - recenzi si můžete přečíst zde. Všechny její publikace můžete zakoupit v tomto e-shopu.