Prišli ste do práce, očistili dva kone, lebo na tú úžasnú jazdu ide „až“ jeden človek. Čiže sa to celé naozaj oplatí... samozrejme, že keď ste už tu tak musíte zvyšok nakŕmiť, vykydať, ostatné sedla ošetriť, atď. Jednoducho keď už ste tu, tak nech to aspoň stojí za to. Šéf vám prichystal roboty ako na kostole. Juchú! Krásne Vianoce. No nič prehltli ste jedovatú slinu, nasedlali kone a čakáte na tú osobu, ktorá sa zjavne nemá rada, keďže sa chystá do mínus desiatich stupňov.

Zatiaľ čo čakáte, premýšľate či dostanete za to aspoň nejaké prémie. Skonštatuje však, že maximálne môžete dostať tak chrípku. Po tisíci krát si poviete, že to robíte pre tie kone. A že raz keď budete mať vlastný ranč, tak nepohnete ani prstom. Maximálne si očistíte svojho (budúceho) miláčika a pôjdete jazdiť.

Zo snenia vás vytrhne nesmelé: „Prepáčte.“ Pozrite sa hore. Tam stojí slečna v klobúku a chapsoch so strapcami. „Veľká cowboyka“, pomyslíte si. To zase bude nejaká slečinka čo si myslí, ako vie najlepšie jazdiť a pritom je rada, že sa udrží. „Nech sa páči, tadiaľto.“ Zavediete ju ku koňom. Prvý znak, toho že nie je úplné „Béčko“ na poli jazdenia naznačuje to, že si sama koňa dotiahla, vysadla a upravila si strmene. To vás však stále nepresvedčilo.

Vydali ste sa teda na jazdu. Ako inak, že aspoň na dve hodiny. Keď vymrznúť, tak nech to už stojí za to. Všade sneh, námraza. Preto väčšinu trasy idete krokom. Do reči vám nie je. Vaša povestná komunikácia počas jazdy, ktorú si zákazníci tak chvália zostala niekde v posteli. „Mladý muž, kde sme teraz?“ Ha! Vraj mladý. Tridsiatka na krku, mladosť je už dávno v čudu, prejde vám hlavou. „Asi tak v polke cesty. O chvíľu prídeme na jednu lesnú cestu, na ktorej by sa malo dať cválať.“ Dorazíte na ňu. Pohľad dozadu. Jazdkyňa sa drží. Popchnete teda koňa a začnete cválať nehlbokým snehom. Prejdete asi štyridsať metrov a už len počujete krik, a pád na zem. Kôň bez jazdkyne preletí popri vás, vy len prevrátite oči a so zašomraním: „Už len toto mi chýbalo,“ sa vrátite späť. „Ste v poriadku?“ slečna vás ubezpečí, že áno. Keďže jej kôň zdrhol, tak sa obetujete a vysadíte ju na svojho. A vy sa poberiete domov po vlastných. Chrípku alebo aspoň dobré prechladnutie už máte istú. Po hodine a pol uvidíte vytúženú stajňu. Slečna poďakuje, zaplatí a odíde. Odstrojíte oba kone, lebo ten prvý sa stihol medzičasom vrátiť. (Tu si pomyslíte, že aj vy by ste chceli poznať tú skratku, ktorú kone s toľkou radosťou používajú.) Už ste na odchode. Posledný krát sa prejdete cez stajňu. Všetko vyzerá byť ako predtým. Až... Na malý nohatý uzlík v jednom boxe. Zisťujete, že jedná kobylka sa rozhodla priviesť svoje žriebätko pod vianočný stromček. Ako obdivujete krásu malého žrebčeka, ani si nevšimnete, že za vami stojí šéf. „Ako sa ti páči tvoj nový kôň?“ „Môj?“ „Áno, rozhodol som sa ti darovať tohto mladíka, ak dnes prídeš do práce. Som s tebou spokojný a toto ber ako poďakovanie. To, že si dnes prišiel bola len skúška. Obstál si.“ „Ja.. neviem čo povedať..“ „Nehovor nič. Len sa o neho dobre staraj. A mimochodom, mojej sestrenici sa na jazde páčilo. Poprosil som ju aby prišla, nech ťa mám ako vyskúšať. A vraj si jej sympatický.. skús ju pozvať niekam na večeru. Maj sa a šťastné a veselé.“

Tomu hovorím Vianoce. Dva darčeky jednou ranou. Žriebä, ktoré vyzerá, že bude z neho statný kôň. A potencionálna priateľka. Čo viac chcieť?
 

Pozn.red.: Příspěvky nejsou redakčně upraveny. Tento příběh se účastní vánoční soutěže Equichannelu 2008 o knihu PhDr. Daniely Dvořákové, CSc. - Kôň a človek v stredoveku.