Energeticky najnáročnejší je pri dištančných dostihoch prekonávaní horských chrbtov a hrebeňov. Strmé výstupy sa majú preto absolvovať zásadne v kroku a jazdec ide za koňom. Volá sa to tailing. Pri zostupoch zasa dbá na korektný sed, aby kôň nemusel zbytočne vydávať energiu na udržovanie rovnováhy. Z kopce sa neodporúča cválať.

Prevažnú časť trate absolvujeme „míle požierajúcim klusom", tj. 16-22 km/h. Keď ma kôň v takomto kluse hlavu dolu, akoby sa chcel pásť, neznamená to, že je hladný, ale že trpí akútnym nedostatkom kyslíku. Preto z neho okamžite zosadneme a vedieme ho. Krok je oddychovým chodom. Naopak, cval osvieži pozornosť koňa, znechuteného monotónnym klusom.

Prvé miele pretekov odporúča absolvovať v priemernej rýchlosti, najviac 12 km/h s postupným prechodom do plného tempa. V teréne striedame klus s krokom. V kroku jazdec zásadne z koňa zosadá. Pri voľbe chodu máme na zreteli tiež hmotnosť jazdca, odpor vzduchu, kvalitu podkladu a jazdecké umenie jazdca.

V súčasnosti rozhodujú dištančné preteky veterinárni lekári. Aké má dôsledky ich neúčasť, hovorí prípad z Catoosa v Oklahome (USA), kde usporiadali dištančné dostihy na 15, 25, 50 a 100 míľ. Usporiadateľ dotoval dostihy 10 000 dolármi, ale odmietol ustanoviť na trať 15 a 25 míľ veterinárne kontroly. Trať nebola schválená technickým delegátom AERC. Výsledok? Sedem koní uhynulo počas pretekov na trati a nezistený počet do 48 hodín. 50 a 100 míľová trať, ktorá bola AERC kontrolovaná a na ktorej boli veterinári, bola bezpečná a všetky kone ju absolvovali bez ujmy na zdraví. Toľko z článku.

V tejto súvislosti sú zaujímavé myšlienky z knihy Reiten und Fahren, ktorá vyšla pred 100 rokmi v nemeckom nakladateľstve Paul Parey. Je v nej aj kapitola zameraná na jazdu dlhých tratí. Vyberáme z nej niekoľko poučných rád:

Pri racionálne realizovaných dlhých tratiach a pri zohľadnení bezpečnostných opatrení môžu jazdec i kôň dosahovať mimoriadnych výsledkov. Aby takáto jazda mala ľudskú hodnotu a nebola týraním zvierat, musí mať v podmienkach zakotvenú požiadavku, že kôň i jazdec po príchode do cieľa budú po krátkom oddychu schopní pokračovať v jazde. Jazdec musí teda ovládať umenie, ako rozvrhnúť sily a zvoliť správne chody na trati. Musí sa zároveň dokonale starať o koňa a zabezpečiť tréning vytrvalosti.

Vytrvalosť závisí od plemennej príslušnosti, veku, zdravotnom stavu a kondície koňa, ako aj od hmotnosti a zručnosti jazdca. Jazdec s priemernou váhou a dostatkom zručnosti môže pri správnom zvyšovaní dávok absolvovať od 6 do 10 míľ (45 do 75 km) denne bez ujmy na zdraví kone - kopýt (1 míľa = 7,426 km), alebo celú predošlú prácu zmariť.

Pred jazdou nepodávame koňovi viac ovsa a vody ako inokedy. Podkovanie a výstroj musia byť bezchybné. Najmenej dve hodiny pred štartom musí kôň stáť na nohách, to znamená, že nezačíname so štartom zavčas ráno. Na začiatok zaradíme krok a do klusu prejdeme až po absolvovaní necelých dvoch kilometrov (1/4 míle). Dobrý, kadencovaný stredný klus sa jazdí 7,5 km (1 míľu). Potom nasleduje 2 km krokom. V priebehu 3 hodín možno takto prejsť 29-30 km (4 míle), potom nasleduje prestávka, pri ktorej jazdec osobne dohliada na ošetrovanie svojho koňa. Koňa odsedláme, vyvetráme sedlovú deku, vytrieme ho špongiou, ochladíme mu zubadlo (!) a podáme mu obmedzené množstvo vody, resp. namočený chlieb.

Po ďalších 30 km (4 míľach) je obedňajšia prestávka, ktorá je dlhšia. Podľa možnosti koňa postavíme na slamu a podáme mu 1-1 1/2 mierky ovsa, vytrieme ho dosucha, kopytá a končatiny umyjeme teplou vodou, v ktorej je lieh. Ak už nepokračujeme v jazde, musíme koňa 1-2 hodiny mierne pohybovať, inak by mu stuhli svaly.