Nepriaznivé počasie

Najnebezpečnejšie je počasie, ktoré nedovoľuje koňovi uplatniť základné termoregulačné mechanizmy. Z hľadiska nebezpečenstva vyčerpania a dehydratácie je jednoznačne najnebezpečnejšie dusné počasie. Teda počasie teplé a vlhké. Kôň sa prácou zahrieva, potí sa, aby sa ochladil, ale pot sa neodparuje, teda nechladí. Nebezpečie prehriatia môže predstavovať aj kroková práca, pokiaľ je veľké prevýšenie.

Najjednoduchšie vás bude o kondícii koňa informovať dýchanie, lebo nepredpokladám, že si na túru budete brať fonendoskop alebo Polar. Zdravý kôň v pokoji dýcha 8-16x za minútu. Pri bežnom vzrušení, zvýšenej pozornosti, neznámom objekte apod. môže dychová frekvencia stúpnuť na 25 dychov za minútu. Pri strednej práci netrénovaného koňa stúpa na 70 dychov za minútu, kým u trénovaného iba na 40. Do pôvodného stavu sa musí dostať za 10 minút. Pokiaľ zastanete, malo by sa dýchanie veľmi rýchlo spomaľovať. Pokiaľ bude dýchanie aj po 10 minútach nad 70 dychov, máte koňa dehydrovaného a prehriateho.

Tiež sa nebojte napájať kone pri každej možnej príležitosti. Často jazdec nedovolí koňovi napiť sa z horskej bystriny, lebo je tam studená voda a kôň je zohriaty. Koňovi to vôbec nevadí. Oveľa viac mu škodí dehydratácia. Pokiaľ kôň pôjde ďalej, tak sa môže pokojne studenej vody napiť, koľko vládze. Pokiaľ sa príde do cieľa a je chladné veterné počasie, treba ho napojiť, ale potom ešte nejakú pol hodinu krokovať. Nie je treba čakať kým vyschne, aby ste ho napájali až potom.

Zima koňovi nevadí, podobne ani dážď a vietor pokiaľ sa pohybuje. Oveľa viacej vadia tieto klimatické podmienky jazdcovi, preto treba myslieť na to, že aj v najsparnejšom lete môže dôjsť k zmene počasia, a kombinácia dažďa vetra a zimy s nedostatočnou výstrojou (pláštenka, vetrovka sveter) dokáže urobiť z krásnej jazdy peklo. Keď sa schyľuje k búrke a ste niekde na hrebeni, tak treba z neho zostúpiť. Všeobecné zásady platia aj na koni. Pozor na krokové napätie po údere blesku blízko vás. Treba nejaký čas stáť a nehýbať sa.

Blúdenie

Dnes, v čase kvalitných máp a GPSiek, by to nemal byť problém. Treba však využívať aj informácie od domácich. Mapa ani GPSka vás nebudú informovať o nosnosti mostíkov cez strže, či rebrík v tiesňave, alebo iný pre koňa neschodný terén. Potom sa teba vracať a stráca sa čas. Informácie od obyvateľstva však treba filtrovať a hlavne veľmi presne sa pýtať, lebo vaša predstava o dobrej ceste bude určite iná ako predstava miestneho roľníka. Ten vám poradí určite asfaltku, lebo na chodník lesom, ktorý používali jeho starí rodičia, už dávno zabudol. Napriek tomu sú miestni obyvatelia najlepší znalci okolia.

Keď už zablúdite, tak sa treba držať osvedčených trekkingových zásad (napr.: Keď zablúdiš, pusti sa dolu kopcom, prídeš ku potoku a po jeho toku dôjdeš do dediny). Hodne času sa stráca aj regulovanými závlahovými kanálmi, ktoré bývajú často pre bežného koňa neprekonateľné a ich obchádzanie vám zaberie zbytočne veľa času. Podobné prekvapenia dokážu vyrobiť rozostavené diaľnice, a pri riekach stavby vodných elektrární. Nie vždy je optické skrátenie cesty naozajstným skrátením. Vidíte dolinku, ktorú cestička obchádza, chcete si ju skrátiť a zapadnete do bažiny. Platí známe porekadlo „neopúšťaj cesty pre chodník!". Pri blúdení sa obyčajne ide húštím. Vtedy treba z koňa dolu a upravovať cestu.

Príprave treku na mape venujte dostatok času a pozornosti, lebo väčšinu spomínaných okolností možno z konfigurácie terénu predpokladať.

Uväzovanie koní

Na trail by sa nemal vydať človek s koňom, ktorý nevie byť uviazaný. Každý kôň sa rodí klaustrofóbny, ale každého možno od toho odučiť. Preto neľutujte čas na to, aby ste to koňa doma naučili. Dobrý trailový kôň sa dokáže krásne vymotať z povrazu, keď sa do neho zamoce. Iný si môže ublížiť. Používajte vždy uzly, ktoré sa dajú ľahko rozviazať, alebo ak ste na uzly ľaví, majte pri ruke vždy ostrý nôž. Kone možno uväzovať za ohlávku, alebo za zadnú nohu. Na jedno aj na druhé treba koňa naučiť. Možno ich uväzovať na kolík zabitý do zeme - tam sa najčastejšie stáva že sa kôň do povrazu zamoce. O strom alebo kôl vo výške jeho hlavy, ale aby dosiahol na zem pri pasení, či keď si chce ľahnúť. Vhodný spôsob je uväzovanie na povraz natiahnutý nad hlavami koní, do ktorého sa kone nezamocú. Pri tomto type treba dbať na to aby sa kone navzájom nedočiahli, lebo sa zamocú vzájomne. V ostatnom čase požívam najradšej prenosný ohradník, lebo moje kone sa vzájomne znášajú.

Ako sa má v teréne jazdiť

Jazdiť niekoľko hodín koňa v zobraní je týranie zvierat. Pri trekkingu sa jazdí v prirodzenej rovnováhe, na zahodenej oťaži a kôň sa vedie k tomu, aby si cestu vyhľadával sám. Na priľnutie sa kôň zoberie, keď je to potrebné. Keď ho treba viesť (prekonávanie úzkych mostíkov, nebezpečných miest, rôznych odbočiek), alebo keď mu je treba dodať istoty.

Základným chodom pri túrach je živý priestranný krok. Koňa najmenej vyčerpá. Rýchlosť koňa v kroku je 4-7 km/hodinu, podľa typu, plemena a trénovanosti. Striedanie kroku s klusom zvýši vašu priemernú rýchlosť na 8 - 10 km/hod, ale viacej unaví koňa. Na vychádzkach možno striedať krok a klus pravidelne. Na túrach musí prevažovať krok. Výrazné prevýšenia, výstupy aj zostupy sa robia vždy v kroku na dlhších a strmších sa aj zosadá. Na vhodnom mieste je možné aj cválať. Záleží od vertikálneho aj horizontálneho profilu trate, ale hlavne od podkladu. Nemôžete vedieť, či za najbližšou zákrutou neprehľadnej lesnej cestičky neleží vyvrátený strom, ale tam nie je vykopaná jama. Necválame po tvrdom. Trysk do jazdeckej turistiky nepatrí. 5 minút cvalu ukrojí hodne z cesty, osvieži kone aj jazdcov. Záleží od kondície koní. Preto sledujete potenie a dýchanie svojich koní.

Prekážky sa snažte obchádzať a preliezať. V tom vám pomôže trénovanie trail parkúru doma. V neznámom teréne až na výnimky neskáčte. Zbytočne vyčerpávate koňa a veľmi často neviete, ako vyzerá doskok. Niekedy je však - najmä prekážky typu potôčikov so strmými alebo skalnatými brehmi -lepšie preskočiť. Ťažké miesta prekonávajte s koňom na ruke. Nie je hanbou z koňa zosadnúť. Naopak, je to svedectvo o vašej koniarskej vyspelosti, keď uľahčíte koňovi v strmých stúpaniach, na makadame či betóne.

Brod musíte dobre prezrieť. Potôčik s kamenistým dnom, ktoré zo sedla vidíte, môžete prebrodiť bez problémov. Pokiaľ nevidíte dno, radšej zosadnite, aby kôň nestupil do nejakej hlbokej jamy. Nebezpečné môže byť bahno. Tomu sa vyhýbajte. Hlbšie toky preto možno brodiť, iba keď ich poznáte. Plávanie koňovi nevadí, ale je to pre neho vyčerpávajúce a preto ho do dlhých pochodov nezaraďujete. Niekedy je lepšie sa vrátiť z kratšej cesty ako riskovať.

Najlepšie sa koňovi chodí ráno a večer. Cez letné poludňajšie sparná je dobre zaradiť prestávku počas ktorej sa kôň môže napásť.

Na skladanie a rozbíjanie tábora si nechajte aspoň po dve hodiny. Keď začnete budovať táborisko pri zotmení, môžete ráno byť dosť prekvapení, kde ste to vlastne spali.

Myslite na to, že aj kôň si potrebuje oddýchnuť. Krátke prestávky plánujte po každej hodine a jednu prestávku plánujte dlhšiu. Zvyčajne cez obed. Zásada, že pri zastávke alebo na konci štreky sa jazdec postará najprv o koňa a potom o seba, platí stáročia a platí dodnes. Aby si kôň naozaj oddýchol povoľujte mu podbrušník pri každom zastavení o 1-2 dierky, vyberte z huby zubadlo, prípadne zhoďte batožinu. Vždy sa snažte zastaviť tam, kde sa môže kôň trochu popásť, či napiť. Odsedlávať pri krátkej prestávke nemá zmysel, ale pri dlhšej - keď počítate, že budete stáť 1-2 hodiny, je dobre odsedlať a skontrolovať, či kôň nie je otlačený.

Keď má kôň pod postrojom - najmä pod sedlom - otlak, tak ste s putovaním skončili. Keď máte pokrčenú podsedlovku na jazdiarni, tak je málo pravdepodobné, že koňa otlačí za tú hodinku čo sa na ňom vozíte. Po 6 hodinách však otlačený určite bude. Keď nemáte možnosť odvozu koňa, tak ho treba presedlať, odstrániť príčinu otlaku, odobrať bagáž a pokiaľ možno na ruke sa vrátiť. Často bývajú otlaky od poprsníkov, podchvostníkov, zadných zádržných remeňov, a podobného - väčšinou zbytočného - remenia. Platí zásada, že tieto cajky sa na koňa dávajú, keď sú potrebné. Pri každej zastávke skontrolujte koňovi nohy a kopytá. Pred nasedlaním pedantne skontrolujte, či nemá pod sedlom konárik (vetvičku), alebo iný predmet, ktorý by mohol urobiť otlak.

Pravidlá v skupine jazdcov

Robiť jazdeckú turistiku osamote môže byť romantické, ale je to nudné a nebezpečné. Kedysi, v čase, keď neboli mobily, sme dodržiavali zásadu, že do terénu šli najmenej traja. Pokiaľ by sa jednému - už či jazdcovi alebo koňovi - niečo nepríjemné prihodilo, jeden ostal pri ňom a ďalší šiel pre pomoc. Tento dôvod dnes odpadá, pokiaľ sa nachádzate v mieste pokrytom signálom mobilného operátora. Pokiaľ nie, tak zásada platí. Tiež platí zásada, že na trail idete s nabitým mobilom.

Skupina jazdcov môže ísť za sebou v zástupe - čo je najčastejšia a najpraktickejšia eventualita, v nejakom pochodovom tvare, najčastejšie v dvojiciach šachovito usporiadaných, alebo - to je najnepraktickejšia a málo používaná eventualita - v húfe. Vždy musí byť niekto poverený vedením lotu. Obyčajne najskúsenejší jazdec na dobrom koni. Tempo sa udržuje podľa najpomalšieho koňa, lebo potom vzniká tzv. „harmonika", čo znamená, že za rýchlejším koňom sa zväčšuje rozostup stále viac, až kým ten pomalší kôň - a za ním celá skupina rýchlejšieho jazdca nedokluše. Nuž a takto sa rad naťahuje a sťahuje ako harmonika a vyčerpávajú sa jazdci aj kone. Bezpečnou vzdialenosťou je, podobne ako na jazdiarni, jedna konská dĺžka čo predstavuje cca 3 m. Záver kavalkády by mal robiť tiež dobrý jazdec na dobrom koni.

Pokiaľ je väčšia skupina, tak platia dohodnuté signály. Keď vedúci jazdec vztýči jednu ruku, znamená to „Pozor!" a ďalší jazdci to po ňom opakujú, aby sa o tom dozvedel aj ten posledný, ktorý môže byť za dvomi zákrutami v lesnej ceste a prvého jazdca nevidí. Tento signál je aj návestie, používa sa pred každým ďalším. Zmenu smeru (odbočenie) ukazuje jazdec upaženou rukou ako na bicykli. Pokiaľ vidí nebezpečie - napríklad jamu, ostrý predmet, alebo niečo podobné - tak ukáže naň zreteľne prstom. Ostatní to znovu opakujú. Keď si myslí, že je vhodné naklusať, tak vztýčenú ruku, zaťatú v päsť, krčí k plecu a vystiera hore. Načo celý lot nakluše. Keď chce nacválať, tak zatočí nad hlavou vztýčenou rukou. Keď je treba spomaliť alebo zastať, tak vztýčenú ruku cez upaženie opakovane pripažuje.

Pokiaľ sa stretávate s protiidúcim jazdcom držíte sa vpravo.

Ak náhodou kôň stratí jazdca, celá skupina musí zastaviť. Voľný kôň sa spravidla bude držať ostatných (pokiaľ nie je ešte blízko maštale) a jazdec si ho môže chytiť a nasadnúť.

Problémom býva doprava. Po komunikáciách (mimo tých, na ktorých je pre jazdca s koňom zakázaný pohyb - diaľnice, rýchlostné cesty) sa jazdí vpravo a v zástupe. Za krajnicou zbytočne nejazdite, tam býva všelijaké smetie vrátane rozbitých fliaš. Radšej po tvrdom. Keď máte v lote plaché kone a za vami, alebo oproti vám ide hlučný dopravný prostriedok (kamión, traktor, kombajn), ukážte vodičovi aby spomalil a jazdec na plachom koni najlepšie urobí keď zosadne. Pokiaľ vodič nerešpektuje váš pokyn, možno ho k spomaleniu donútiť tým že sa mu uvážlivo postavíte do cesty, prípadne vedúci jazdec (alebo záverečný) nechá koňa trochu „tancovať", aby si vodič uvedomil, že kôň je živé zviera. To si totiž mnoho vodičov neuvedomuje.

Dalo by sa ešte mnohé písať a určite by sa všetky možnosti nevyčerpali, lebo každý trail je odlišný od predošlého a skúseností má každý jazdec, ktorý sa tejto kratochvíli venuje, istotne mnoho.

Záverom by som chcel zdôrazniť, že človek je za svojho koňa zodpovedný a preto musí o ňom čo najviac vedieť. Vedieť sedieť na koni tak, aby mu pohyb nesťažoval a nezavadzal, je samozrejmá podmienka, ktorá však sama o sebe nestačí. Preto využite každú možnosť k štúdiu, k rozhovorom so skúsenejšími, aby ste sa nemuseli učiť na vlastných chybách.