Prínos M.Robertsa a P.Parelliho pre psychoterapeutické jazdenie

9. 12. 2001 Karol Holly

Ľuďom, ktorí pracujú s koňmi, jazdcom a chovateľom koní, dve mená v záhlaví mojej prednášky istotne nie sú neznáme.

Monty Roberts sa narodil 14.mája.1935 v Salinas, Kalifornia v USA v rodine trénera koní. Jeho otec i matka sa živili "krotením" koní. a trénovaním jazdcov. Mal v sebe indiánsku krv. Jeho stará matka bola Cherokee indiánka. Už ako dieťaťu sa mu nepáčili kruté metódy "krotenia", ktoré použival jeho otec (a ktoré vidíme dodnes v najrôznejších modifikáciách po celom svete, vrátane strednej Euróy). Mladý Monty ako štvorročný v r. 1939 vyhral svoje prvé preteky vo westernovom jazdení. Ako adolescent zarábal otcovi pekné peniaze keď fungoval ako kaskadér a dablér známych filmových hviezd. V r.1949 ako 14 ročný pri chytaní mustangov v Montane. Pozoroval ich život a vzájomnú komunikáciu v stáde. Všímal si reč tela, ktorou jednotliví členovia stáda spolu vzájomne komunikovali. Zistil že namiesto biča postačí vhodne usmernený pohľad a poloha tela. Keď sa potom pokúsil využiť tieto pozorovania pri svojej práci s koňmi zistil že nemusí používať pri obsadaní mustangov násilie a že rádovo skrátil čas potrebný k ich obsadnutiu. Keď sa neskôr živil ako profesionálny jazdec a tréner koní zdokonaľoval svoj systém prirodzenej komunikácie s koňmi a v súčasnosti sa živí jeho predvádzaním.

Monty Roberts sa stal známym ako profesionálny westernový jazdec, tréner dostihových koní ... Ale slávnym v pravom slova zmysel sa stal až po predvedení svojej metódy na britskom kráľovskom dvore a po vyjdení jeho knihy Muž ktorý načúva koňom. Neskôr sa ukázalo že skutočnosti, ktoré v tomto bestselleri uvádza sú viac ako prifarbené a to dalo podnet viacerým súdnym sporom s ľuďmi, ktorí sa cítili poškodení jeho nepravdivo líčenými okolnosťami a udalosťami v tejto knižke. Od týchto nechutností môžeme kľudne abstrahovať, keďže podstata jeho metódy funguje po celom svete.

Treba konštatovať, že nebol jediný, ktorý sa snažil nájsť humánne spôsoby zaobchádzania s koňom. Aj v minulosti sa vyskytovali jednotlivci, ktorí už či intuitívne, alebo vedome dokázali s koňmi komunikovať ako s partnermi. Doba však nebola zrelá a verejnosť ich vnímala ako kúzelníkov, zariekavačov koní. Predstavovali akési púťové atrakcie a ich osudom bola tragická osamelosť. Koniec dvadsiateho storočia s rozvojom etológie, s humanizáciou civilizovaného života, s ekologickými hnutiami, so zvyšovaním senzilbility verejnosti k právam zvierat, s rozvojom médií a medializácie, predstavoval vhodnú živnú pôdu na rozšírenie myšlienok nenásilného zaobchádzania so zvieratami. V tejto súvislosti by sa azda dalo spomenúť aj viacero mien, napr. meno Ray Hunta, ktorého metóda však nie je použiteľná bez jeho geniálneho koňa Barryho, pomocou ktorého sa vlastne dostával na kobylku mladým remontám, alebo pokazeným koňom.

O Pattovi Parellimu ako o osobe viem menej ako o Monty Robertsovi, lebo v knihe, ktorú napísal je o ňom toho povedané veľmi málo. Naopak o jeho systéme je v tejto knižke podstatne viacej ako v Robertsovom bestselleri. Pat Parelli však poznal väčšinu svojich predchodcov a výsledky ich práce. Sám skompiloval, odskúšal a medializoval úplný, ucelený, komplexný a flexibilný systém, ktorý sa dá použiť na drvivú väčšinu koní, pri ktorom vystupuje jazdec ako partner zastávajúci funkciu alfa jedinca v skupine. Jeho zásluhu vidím práve v kompilácii znalostí, vytvorení systému a v neposlednom rade v ich medializácii a marketingu. Tým že vedel svoj systém predať mnohým ľuďom, zaslúžil sa o jeho rozšírenie. Jeho vystúpenia a kurzy, ktoré sú fascinujúce, veľmi názorné, inštruktívne a aj drahé, vzbudzujú neustály záujem koniarov po celom svete. Odmieta používať termín jazdectvo a jazdenie. Hovorí že slovo horse - man - ship - ktoré zásadne píše s pomlčkami medzi časťami slova, vystihuje to, o čo mu ide. Vzťah človeka a koňa a schopnosť človeka s koňom zaobchádzať. Od základu mení spôsob pristupovania ku końovi. Jeden príklad za všetky. Kým v normálnom koniarstve jazdec dovolí koňovi bežať a potom sa ho snaží prinútitť k zastaveniu, v natural horse - man - ship-e jazdec núti koňa bežať a potom mu dovolí zastať.

V našom psychoterapeutickom systéme začleňujeme na samom začiatku ukážku tzv. napojenia koňa podľa M.Robertsa. Spočíva v tom, že terapeut, alebo hipológ nechajú koňa voľne sa pohybovať po okrúhlej ohrade. Nútia ho do pohybu okolo ohrady, kým nezačne vysielať signály podriadenosti - v poradí - fixovanie ucha na hipológa, prežúvanie, vyplazovanie jazyka a znižovanie hlavy až po zem. Potom prestane hipológ vyvíjať na neho nátlak (kolmé postavenie na jeho telo, pohľad na hlavu), natočí sa v uhle 45o k jeho dlhej ose, prestane sa na neho pozerať) a kôň spravidla príde za hipológom a začne ho nasledovať po ohrade aj mimo nej. Toto napojenie je ukážkou reči tela a obyčajne vyvolá silné emócie.

Potom keď sa oboznámia klienti s prostredím, začnú sa hrať - každý so svojim koňom, ktorého si vylosovali - podľa Parelliho metódy. Zistenie že stačí ich sila sústredenia a dodržiavanie postupu, ktorý im terapeut vysvetlí na to aby kôň ochotne nechal so sebou manipulovať je obyčajne veľmi povzbudivé a odstraňuje počiatočnú úzkosť. Základné pravidlá - vyvíjanie nátlaku od nuly, okamžité odmeňovnie za správnu reakciu kľudom, ich využívanie v tzv. laterálnom lonžovaní potom uplatňujú v kroku v sedle. Objav, že to čo fungovalo na zemi funguje aj v sedle, je významným posilnením sebadôvery u pacientov s rozličnými psychiatrickými diagnózami. Pri zvládaní základných gymnastických zručností pri udržaní sa v sedle sú pacienti pri použití našej metódy odkázaní na vzájomnú pomoc. To ich vedie k zodpovednosti za druhého, k vzájomnému poskytovaniu a prijímaniu pomocnej ruky. Tým že viac - menej získajú akú takú istotu v sedle a môžu sa zúčastniť spoločnej vychádzky v prírode sú zasa odmeňovaní vo svojich očakávniach.

Iste sa dá robiť psychoterapeutické jazdenia aj bez začlenenia metód Robertsa a Parelliho a mnohí ho tak robia. Pre nás však znamená začlenenie týchto postupov do psychoterapeutickéhého jazdenia ďalšiu techniku, ktorá umožňuje pozitívne ovplyvňovať pacientovu psychopatológiu.

Záver:
Aj keď som detailne nepopísal v čom spočívajú metódy Monty Robertsa a Pata Parelliho, dúfam, že som naznačil ich filozofiu. Záverom treba azda zdôrazniť, že ide o základnú zmenu prístupu. Koňa si jazdec, či cvičiteľ síce podrobuje, ale nie ako otrokár, ale ako partner. Snaží sa vojsť do jeho sveta ako člen jeho stáda a presvedčiť koňa že je alfa jedincom v jeho "stáde". Tak sa potom kôň podrobuje, viac - menej dobrovoľne, čo umožňuje aj pacientom, či klientom aplikovať toleranciu k odlišnostiam správania sa iného živočíšneho druhu a ich využívanie aj v praktickom živote. Od trpezlivosti, dôslednosti až po boj proti xenofóbii.
Monty Roberts a Pat Parelli patria k plejáde trénerov koní, ktorí odmietajú brutálne výcvikové metódy, používané pri práci s koňmi a sú reprezentantmi tzv. prirodzeného prístupu. Znamená to skvalitnenie medzidruhovej komunikácie a snahu o porozumenie koňom ako svojskému živočíšnemu druhu. Ich metodické postupy sa ukazujú ako veľmi prínosné, keď sú začlenené do metodiky psychoterapeutického jazdenia. Klienti sa učia s koňmi komunikovať najprv na zemi v adaptačnej fáze a potom používať ten istý komunikačný kód pri práci s koňom zo sedla. Napomáha to prelomeniu bariéry strachu a úzkosti, ktoré obyčajne začiatky tejto práce sprevádzajú.

Literatúra:
1. Pat Parelli: Natural Horse - Man - Ship
2. Monty Roberts: The Man Who Listens to Horses

Hiporehabilitace

Podobné články