Deň 3

Tretí deň nevyzerá v Naľčiku o nič lepšie ako ten predošlý. Hmla, vlhko a mráz - a my máme ísť do hôr! Ibragim ale tvrdí, že to je inverzia a že v horách bude slnečno a teplejšie. Našim cieľom je 2984 m vysoká hora Naudžica. Na náhorných plošinách s letnými pastvinami je tomto ročnom období ešte sneh.

Vezieme sa teda Baksanským údolím, ktoré vedie až k Elbrusu, najvyššej európskej hore. Cestou sa zastavujeme na farme "Osman", ktorá má údajne až okolo 1000 koní. Farmu tvorí veľká stajňa, kde je v mimopastevnom období ustajnených asi 20 plemenníkov, a ohrady so žriebätami. Kobyly sú rozdelené do stád a rozstrúsené po okolitých lúkach. Uživiť takéto množstvo koní senom je takmer nereálne, kobyly sa teda aj v zimnom období pasú na vyschnutej tráve v dolinách. Ročne sa tu narodí množstvo žriebät, ktoré sa buď po návrate z hôr predajú za malý peniaz alebo odošlú na jatky. Určitá časť ostáva na farme kvôli obnove stáda.

Kopce popri ceste sa postupne menia na náhorné plošiny so strmými zrázmi a s narastajúcou nadmorskou výškou hmla ustupuje. Ibragim mal pravdu, tu vyššie je jasno a o poznanie teplejšie.

Z asfaltovej cesty údolím odbočujeme na poľnú cestu popri azúrovo sfarbenom jazere. O čosi vyššie boli kedysi molybdénové a wolfrámové bane a voda v tomto jazere je podľa Ibragima rádioaktívna. Rybárom pri ňom to zjavne nevadí. Kamenistá cesta stúpa nahor, miestami vidno zvyšky po ťažbe. Minuloročná tráva je vyschnutá a hnedožltá, a tak svahy pôsobia ako púšť. O pár týždňov bude všetko porastené novou trávou a naokolo bude žiariť svetlá zeleň.

Vidíme celoročne obývaný salaš i stáda kaukazských oviec a kôz.

Ovce sú čierne a využívajú sa hlavne na mäso a kožu. Z tej sa vyrábajú napríklad burky, užitočná súčasť odevu čerkesských jazdcov. Zvláštnosťou týchto oviec je, že tuk sa im v letnom a jesennom období ukladá do chvosta, čo robí samotné mäso dietnym.

Kozy majú dlhú srsť, ktorá sa využíva na teplé odevy. Je bielej až sivej farby, preto tieto kozy nazývajú "serebrjanky" (čo sa dá preložiť ako "striebornatky"). Využíva sa aj mäso kôz, ale mlieko sa tu získava výhradne od kráv.

Popri ceste sa nahor dvíhajú skalnaté bralá. V zlomoch vidieť vrásnenie, od masívu sa odlamujú celé bloky skál. Vraj sa tu nachádza množstvo skamenelín, my ale na ich hľadanie nemáme čas. Cesta je naozaj dlhá a postupovať sa dá, hoci aj takým šikovným autom Niva, vzhľadom na terén iba pomaly.

Nakoniec prichádzame pod skalnatý vrchol Naudžice, na zasneženú plošinu. Máme tu vyzdvihnúť stan Ibragimovho kamaráta. V noci počul neďaleko stanu medveďa, a tak nechal všetko tak a utekal tak, ako bol, do doliny k pastierom. Stan nachádzame neporušený. Stopy medveďa nevidno, našli sme len stopy vlka. Ibragim vyberá pušku a ukladá ju na kapotu auta. Človek nikdy nevie...

Tu, v týchto horách, je naozaj krásne. Pred nami sú náhorné plošiny Inal (2878 m nad m.) a Kanžal (2829 m nad m.), ktoré sú ešte o niekoľko sto metrov vyššie ako je miesto, kde sa nachádzame. Na týchto plošinách sa od jari do jesene pasú stáda koní. Tie sa tam budú presúvať ale až o niekoľko týždňov, keď zíde sneh. Naľavo sa ako špicaté zuby dravej šelmy týčia vrchy a vršky, pokryté čiastočne snehom a za nimi biely Elbrus so svojimi dvoma vrcholmi. Atmosféru umocňuje jasná modrá obloha a dravé vtáky, ktoré na nej krúžia.

Balíme stan a schádzame do doliny na salaš.

Cesta je dosť strmá a hadí sa pomedzi skaly dolu svahom. V doline akéhosi potôčika je miesto, kam mierime - nízka skromná budova pastierov, ohrady s prístreškami a kŕmidlá pre dobytok. Na samotnom salaši je o takomto čase len niekoľko teliat, psy, oslík a dva malé kone neurčitého plemena. Kravy a ovce sú rozlezené po okolí.

Dospelé psy si nás nevšímajú, akurát jedna fena je natoľko priateľská, že si s ňou spravíme zopár fotografií. Chcem si vyfotiť aj ovce, preto kráčam smerom k najbližšej skupinke. O chvíľu ma ale pastier volá - psy, ktoré dovtedy lenivo ležali, zrazu vstali a sledujú pozorne každý môj pohyb. Tých záberov som sa celkom rada vzdala.

Tomáš si berie odtiaľ domov kostru sedla i starú čerkesskú uzdečku, ktorú pastieri odkiaľsi vyhrabali. Ibragim mu neskôr venuje ešte vankúš na čerkesské sedlo. Tomu sa už povie suveníry!

Aby bola predstava koní na letných pasienkoch úplnejšia, prikladám k článku i niekoľko fotografií z hôr a náhorných plošín z letného obdobia. Fotila ich francúzska novinárka Catherine Michelet v lete 2009, ktorá v tom čase absolvovala niekoľko výjazdov do hôr s turistami na Ibragimovych koňoch.

Zároveň prikladám ako bonus dve videá:

Prvým videom je starší francúzsky dokumentárny film o kabardincoch - určite stojí za pozretie

 

Autorom druhého je Pawel Krawczyk a sú na ňom kabardinské kone na horských pasienkoch (pozn. red.: najdete přiložené pod článkem).