Motto:
Kto jazdí iba pre svoje potešenie, z radosti zo života, z lásky k nivám a lesom, z lásky ku koňom, ten je kráľom a mudrcom. Jazdí keď mu šťastím bije v hrudi srdce, jazdí, keď ho tlačí žiaľ a jazdí prekypujúc šťastím, vedľa milenca či milenky. Jazdí v slnečnej žiari i v daždi, jazdí za ranných zôr, aj večerným súmrakom, tiež v tmavej noci a výskajúc sa ženie útokom proti mohutnosti jesennej búrky. Jeho istý a múdry kôň je jeho najlepší priateľ. Jemu venuje celú svoju dôveru a hlboko prežívanú vďaku.
(Udo Buerger1)

Čo je to rekreačné jazdenie?

Etymológia: Slovo rekreácia pochádza z latinského koreňa slovesa creo, čo znamená tvoriť, plodiť alebo aj rodiť. Predpona re označuje niečo, čo sa opakuje, niečo ako znovu. Re-creo sa dá takto chápať ako znovu utváranie, znovu splodenie. Teda obnovenie niečoho, čo sa stratilo. Pre samotné latinské slovo recreatio v slovníku nájdeme tieto významy: osvieženie, zotavenie, občerstvenie. V našom prípade ide o zotavenie, znovunadobudnutie stratených síl, schopností, fyzickej kondície a pod.

Rekreačné jazdenie teda možno definovať ako používanie vozenia sa na koni a jazdenia s cieľom zotavenia, znovunadobudnutia síl, schopností a kondície. Je tu teda zrejmý rozdiel voči športovému jazdeniu, kde sú cieľom olympijské požiadavky: citius, altius, fortius, (rýchlejšie, vyššie, silnejšie). V športovom jazdení sa súťaží. Sú tam víťazi i porazení. Obyčajne sa víťaz stáva hovorcom pravdy, hoci v prípade jednookého kráľa medzi slepými by aj zmienená pravda bola zrejme slepá. V rekreačnom jazdení je víťazom ten, ktorý sa dokáže pomocou vozenia sa na koni a jazdenia zrekreovať. Teda nielen nadobudnúť nejakú stratenú fyzickú kondíciu, ale aj psychické zotavenie, ku ktorému nemôže prispieť disharmonický vzťah ku zvieraťu. Preto je nevyhnutnou súčasťou rekreačného jazdenia aj budovanie vzťahu s koňom, ktorý je v športovom jazdení striktne podriadený cieľu zvíťaziť. To však neznamená, že rekreačné jazdenie nemá alebo nemusí byť náročné. Pokiaľ sa niekto dokáže rekreovať v rámci najvyšších stupňov kampanného alebo školného jazdenia, treba mu k tomu iba úprimne zablahoželať. Zrejme má na to dosť času, talentu a peňazí.

Čo je teda základnou charakteristikou rekreačného koníka? Nuž mal by byť v prvom rade pokojný, aby svojho jazdca nerozčuľoval. Rozčúlenie nie je program, ako hovoril kedysi TGM, ale ani rekreácia. Mal by byť dostatočne obratný, aby sa v dôsledku neobratnosti kdesi spolu so svojim pánom, majiteľom a jazdcom nezabili; musí sa teda vedieť v každom chode obratne točiť bez toho, aby si šliapal po nohách alebo zakopával. Mal by byť dostatočne ovládateľný, aby sa s ním jeho rekreáciechtivý gazda nemusel preťahovať a naťahovať a aby mu dokázal diktovať jednoduchým spôsobom tempo a smer pohybu v každom chode. Mal by však tiež byť aj dostatočne silný, aby vládal plniť vôľu svojho zrejme trochu obézneho pána a tak mu slúžiť bez úhony na vlastnom zdraví. Posledný atribút, o ktorom sa diskutuje, je, že rekreačný kôň by mal byť aj spoľahlivý, najmä pokiaľ sa využíva v jazdeckej turistike, pri jazdení v neznámom teréne. Ako sa k takémuto koňovi dopracovať, by malo byť zrejmé zo série článkov, ktoré budú nasledovať.

Rekreačné jazdenie by malo byť rekreáciou aj pre koňa. Kým v športovom jazdení je síce blaho koňa deklarované v každom predpise, súťažnom poriadku a rozpise pretekov, v praxi sa na jeho blaho vôbec neberie zreteľ, resp. ten zreteľ sa berie vo veľmi obmedzenom zmysle slova. Definuje sa síce dĺžka biča, jeho hmotnosť, zakazuje sa barovanie, nadmerné trestanie, merajú sa koňom fyziologické hodnoty, robia sa dopingové testy, ale na druhej strane vidíme zas a znovu príklady evidentného týrania koní, ktoré sa povyšujú na sofistikovanú metodiku2 s cieľom dosiahnuť víťazstvo. Dnešné športové jazdenie je často prehliadkou rafinovaných útrpných fortieľov a mučidiel. Rekreačné jazdenie by sa malo teda vyhýbať neprirodzeným požiadavkám, ktoré pre použitie koňa nie sú nevyhnutné. O tom, že by rekreačný koník mal byť držaný a manažovaný prirodzene, t.j. súhlasne s jeho biologickými a etologickými potrebami, nebudem na tomto mieste diskutovať. Vyslovím iba kacírske požiadavky, ktoré asi žiadny športový jazdec nebude ochotný akceptovať. Tie požiadavky sú jasné. 24 hodín vonku po 7 dní v týždni, celý rok a bez podkov. Je už o tom dnes napísaná celkom slušná rada knižiek3. Tento seriál si nekladie za cieľ oboznámiť čitateľa s dôvodmi a metodikou prirodzeného odchovu koní. Chcem však na to upozorniť preto, aby - najmä mladí čitatelia - netýrali koňa zbytočne, v presvedčení, že sa o neho vynikajúco starajú len preto, že mu kupujú drahé hračky do boxu, drahé deky do každého počasia, drahé bandáže, drahú kozmetiku, drahé podkovy, drahé zubadlá alebo drahé mastidlá kopýt. Výsledkom veľmi často býva lacný kôň na predaj. Chceme sa venovať nielen držaniu ale aj príprave koňa pre potreby rekreačného jazdca, bez toho, aby kôň musel nejako zbytočne a hlavne nezrozumiteľne trpieť. Príprava koňa pre rekreačné jazdenie by mala budovať aj harmonický, láskyplný vzťah medzi „vládcom" a „ovládaným".

Anglia verzus western?

Práve u ľudí, ktorí chcú jazdiť rekreačne, počuť často túto otázku. Je to veľmi zle postavená otázka, na ktorej sa dá krásne oddemonštrovať vývoj významového posunu odborného termínu. V predminulom storočí bol termín „anglické jazdenie" synonymom pre honebné jazdenie a dostihy. Oproti tomu stálo klasické jazdenie kontinentu reprezentované hlavne kavaleristickým a školným jazdením. Toto poňatie pretrvalo do prvej polovice 20. storočia. Westernom bola v tom čase, v čase umierajúceho 19. a rodiaceho sa 20. storočia, Amerika ešte iba gravidná a najviac ovplyvňovali mysle európskych koniarov jazdci argentínski, mexickí, severoafrickí a arabskí. Dnes sa pojmom anglické jazdenie rozumie niečo, čo vyrástlo z klasických základov, hlavne nemeckých kavaleristických škôl prvej polovice minulého storočia. Western, hoci sa to nezdá, ešte stále nevyrástol z detských topánok a jeho obraz sa stále ešte iba formuje. Koľko trénerov, toľko škôl. Pravidlá sa dosť zásadne menia každú chvíľu - najlepšie je to viditeľné na pleasure súťažiach. Je to na škodu koní, lebo mladí westernoví jazdci s obľubou menia každú sezónu, a tí ohnivejší aj niekoľkokrát za sezónu, svojich trénerov a chudák kôň sa môže zblázniť z množstva proti sebe pôsobiacich pomôcok, z ktorých každá znamená každú sezónu niečo iné. Niečo podobné je vidieť aj v športovom jazdení: množstvo pomocných uzdení, ešte väčšie množstvo zaručene pravdivých povier a čo tréner, to iné dobré rady.

Obraz, socha, fotografia, pohľad na hrdého, ušľachtilého tátoša, žrebca s krásne vyklenutým krkom, hlavou na kolmici, podsadenými zadnými nohami, ktorý dokonca piafuje či pasážuje vo voľnosti, je akoby archetypom koňa. Pohľad na takéhoto koňa imponuje človeku, práve tak ako imponuje aj svojim konským partnerom v stáde. Práve ono imponovanie žrebca pred konkurenciou bolo asi tým praobrazom, ku ktorému sa potrebovali klasici, už či v antike, alebo na prechode renesancie a baroka dopracovať drezúrnou prácou a nie nejaké praktické potreby. Niečo podobné je aj pristavovanie k ruke a ohýbanie koňa do obratu. K tomu, aby sa kôň vedel šikovne otočiť,nepotrebuje byť pristavený k ruke, prípadne vzpriamený, skôr naopak. Zhodou okolností som dávnejšie objavil v starej literatúre zaujímavý výklad tohto javu. Széchényi4 píše:

...Keď som mal príležitosť predostrieť svoje pochybnosti dnes už nebohému plukovníkovi Oyenhausenovi5 a debatovali sme spolu o tomto, zmienil sa medzi iným aj o pôvode princípu ohýbania hlavy dovnútra, odvolávajúc sa na knihu zo stredoveku, v ktorej sa ako v samej prvej spomína toto pravidlo. V tej knihe stojí, že jazdec na jazdiarni má mať svoju hlavu vždy obrátenú do stredu jazdiarne a že okrem toho nech sa snaží obrátiť tým smerom aj s koňom, pretože vyššie postavení ľudia sa väčšinou zvykli zdržiavať uprostred kruhu a preto úctivé správanie vyžaduje spomínané počínanie. Takéto chápanie by len posilnilo ten názor, že ohnutie hlavy dovnútra nie je nič iné, ako konvenčné pravidlo, prevzaté prostredníctvom tradície. (doslovne: cestou jednej tradície prevzatá regula conventionalis). Treba však vidieť aj druhú stránku veci a vziať do úvahy aj také dôvody, ktoré sa prihovárajú za prirodzenosť ohýbania hlavy dovnútra, lebo aj také sú a tie dokazujú, že princíp o ktorom je reč, je predsa len niečo viac, ako konvenčné pravidlo...

Už na samotnom začiatku svojej jazdeckej kariéry, keď som ešte o rozličných jazdeckých teóriách nemal tušenia, som si všimol, že najobratnejší je kôň vtedy, keď sa točí na dvoch stopách po pleci. Pravdu povediac, vtedy som to nevedel ani takto jazdecky pomenovať, hovoril som, že sa neohýba do obratu. Keď som pozoroval nejazdené, bežiace kone vo voľnosti, nikdy sa nepozerali smerom do oblúku hlavou, teda oboma očami, ale vnútorným okom, teda hlavu mali vytočenú trochu von z oblúka, ktorý opisovali. Čím prudší obrat chceli uskutočniť a čím bežali rýchlejšie, tak tým viac mali hlavu otočenú von z oblúku. Toto som videl nielen vo voľnosti a na lonži, ale tiež v dostihoch, kde sa málokedy točí kôň (bez ohľadu na to, či v dostihoch klusákov, rovinách alebo prekážkových dostihoch) v plnej rýchlosti ohnutý. Neskôr som na vlastnej koži zistil, že pekne ohnutý kôň sa v obrate skôr pošmykne na klzkom podklade ako keď ide po pleci, v postavení dovnútra plece alebo ustupovania na holeň.

V čase, keď som začal pracovať s remontami, som jednoznačne zistil aj to, že sa kôň omnoho ľahšie naučil ustupovanie na holeň (prípadne „kontra dovnútra plece") ako polovičný prekrok (traverzála)6 a tiež mu šiel ľahšie cvik dovnútra plece ako traverz (dovnútra zadok), čo vypovedá tiež o tom, že ohýbanie do obratu nie je pre koňa prirodzené. Svedčí pre to aj poznatok, že sa kôň ľahšie naučil nacválať na správnu nohu z opačného postavenia ako z „korektného". Toto boli všetko dôvody, ktoré už v mojom osobnom jazdeckom dávnoveku provokovali otázky, na ktoré som nenachádzal uspokojivú odpoveď. Pýtal som sa vtedajších jazdeckých autorít, prečo sa kôň musí z praktického hľadiska do obratu ohýbať, nepodarilo sa mi však dostať uspokojivého vysvetlenia. Väčšina vysvetlení bolo vlastne tautológiou7 alebo do omrzenia opakovanou nepravdou, že tak je kôň šikovnejší a istejší v pohybe. Potom som absolvoval klasický jazdecký výcvik so všetkým, čo k tomu patrí, a svoje kone som nivočil všeličím možným, mysliac si, že je to jednoducho treba. Keď som sa dostal ku klasickej westernovej jazdeckej literatúre, zistil som, že v tzv. texaskom jazdeckom štýle, ktorému už medzitým odzvonil umieráčik, sa pracuje s rovným koňom. Veľmi ma to potešilo, lebo som mal pocit, že častokrát stráca ako jazdec, tak i kôň mnoho času a vzniká množstvo problematických situácií, ktoré môžu narušiť ďalší vývoj koňa, keď sa zaraďuje ohýbanie a priuzďovanie koňa na začiatok prijazďovania a tréningu. (Nakoniec toto neodporúčali ani klasici - viď Podhajský8). Zmysel tohto spôsobu jazdenia bola poddajnosť koňa v zmysle regulácie rýchlosti a smeru pohybu. Nie poddajnosť jednotlivých jeho anatomických štruktúr. Medzitým však na westernových kolbiskách zvíťazil štýl kalifornský9, dedičstvo španielskych conquistadorov a bol som tam, kde predtým - pri požiadavkách na klasické jazdecké umenie aj s priuzďovaním a ohýbaním.

Po dlhých rokoch praxe zisťujem, že vyhynutý texaský westernový štýl je to pravé orechové pre rekreačného jazdca. Je jednoduchý, zrozumiteľný pre koňa aj pre jazdca, jazdí sa v podstate na zahodenej oťaži a čo je hlavné, nezahatá cestu ďalej, teda tam, kde by som chcel s koňom pracovať spôsobom, ktorý vyžaduje klasické jazdectvo alebo súčasný western. V texaskom westernovom jazdeckom štýle na počiatku prijazďovania nie sú potrebné dve veci: priuzďovanie a ohýbanie koňa. Paradoxom pri tom však je, že k obom veciam nakoniec sponte sua dôjde. (Keď si nezainteresovaný divák všimne jazdenie Nuno Oliviera, tak vidí, akú dôležitosť prikladá práve oným obratom vykonávaným „po pleci" t.j. dovnútra plece a ustupovanie na holeň aj na kruhu a v pasádach, v každom chode aj ruchu).

(Pokračování za 14 dní.)

1 Buerger U.: Vollendete Reitkunst. Paul Parey, Berlin und Hamburg 1959

2 napr. rolkur, vyväzovanie koňa v maštali, rôzne rafinované pomocné uzdenia, blistrovanie...

3 J. Jackson: Prawdziwy świat koni, Galaktyka Łodz 2003, H. Strasserová: Život se zdravými kopyty, nakladatelství Růže s.r.o. České Budějovice, 2004 ; Birdová Jo: Chov koní přirozeným způsobem; Slovart, Praha 2004 ....

4 Széchényi Dénes: Eszmék a lovaglás és kocsizás körebol, Budapest, Pallas irodalmi és nyomdai részvénytársaság 1892.

5 Baron von Oyenhausen bol Nemec, ktorý ovplyvnil vojenské jazdenie v Rakúsku a v rokoch 1845 až 1865 šéfoval Španielskej škole vo Viedni, bol autorom významných diel o jazdeckom umení.

6 Používam u nás zaužívanú terminológiu, ktorá je terminológiou pravidiel jazdeckého zväzu a jej zdroj je v pravidlách FEI. Teda nie terminológiu cirkusových jazdcov, ani terminológiu Philippe Karla či jeho predchodcov.

7 Dôkaz dokazovaným. Definícia, v ktorej to, čo sa definuje, iba inými slovami opakuje to, čo je obsiahnuté v tom, čo má byť dokazované. Definícia v kruhu.

8 Podhajský: The complet training... s.87-91.

9 Známy aj pod pojmom West Coast Style.