Prvé kroky

Motto:
Nebojte sa chýb, ktorých sa dopúšťate so svojím koňom. Všetci ich robíme. A všetkým nám je odpustené. Najväčšou chybou je nerobiť nič.
John Lyons

Teoretický rámec

K mottu J. Lyonsa - kone nám odpúšťajú bežne, musíme si od nich vziať príklad a vedieť odpúšťať aj im. Odstav predstavuje pre koníka vždy stres. Prirodzený odstav - t.j. že žrebná kobyla postupne sama odháňa dobiedzajúce cca ročné žriebä od seba, lebo čaká ďalšie, je azda najprirodzenejší spôsob. Žiaľ, to nie je ani vo veľkochovoch, ani v individuálnych chovoch veľmi možné. Odstav sa preto robieva viacerými inými spôsobmi. Vo veľkochovoch zvyčajne tak, že sa stádo kobýl aj so žriebätkami odvedie do objektu určeného pre stádo odstavčiat, tam sa oddelí stádo žriebät od matiek, uzavrie sa do hlbokej maštale a kobyly sa odvedú. Prekonanie stresu im pomáha preklenúť prítomnosť ostatných rovesníkov. V individuálnych chovoch možno odstavovať žriebä postupne, alebo naraz. Postupne tak, že sa z výbehu zoberie kobyla na nejaký čas, a žriebä sa tam necháva, postupne stále dlhšie a dlhšie. Potom sa dáva na noc do iného boxu, až sa nakoniec úplne odstaví, a prestane sa s kobylou púšťať aj do výbehu. Je to dosť stresujúci systém. Odstavenie naraz sa robí tak, že sa kobyla oddelí do iného výbehu, alebo sa ponechá v boxe. To žriebätká najťažšie znášajú. Obyčajne schudnú a prejavujú aj iné známky následku stresu. Prebehne to však rýchlejšie a sumujúc je to asi lepší spôsob, ako postupné odstavovanie. Nakoniec sa však s odstavom vyrovnajú. Je dobre, keď v tomto citlivom období trávia čo najviac času s človekom. Po odstave je možné a žiadúce venovať sa koníkovi a budovať dôveru. Stačí prítomnosť človeka vo výbehu. Toto obdobie možno využiť nato, aby sa s koníkom robili základné úkony, aby sa naučil vodenie na ruke, aby sa naučil kľudne stáť pri čistení, aby dokázal vydržať uviazaný, aby vedel dvíhať nohy, aby si nechal urobiť korektúru kopýt a pod. To celé musí byť zarámované do budovania dôvery. V tomto období sa okrem budovania dôvery pomocou dôslednosti v komunikácii s ním začína budovať aj rešpekt.

Státie pri čistení

Od začiatku práce s koníkom ho vychovávame. Cvičenie pokojného státia, patriace k základom „slušného správania sa koňa", vás spočiatku oberá o vzácny čas. Keď mu ho však obetujete, získate hodne času neskôr. K čisteniu koníka neuväzujte, ale postavte ho na voľné priestranstvo tak, že vodiaci povraz necháte z ohlávky voľne visieť na zem. Keď sa koník pohne alebo otočí, upozorníte ho povelom „Stoj!" (alebo „Hou!" či iným zvoleným zvukovým signálom) a povrazom, že má stáť na pôvodnom mieste. Tým ho postupne vychovávate k tomu, že keď mu visí povraz z ohlávky na zem, má pokojne stáť a neopúšťať svoje miesto. Neskôr ho z času na čas obídete dokola a postupne sa mu vzďaľujete. Keď sa pohne, zavelíte „Stoj!" a spravte nejaký náhly pohyb, pridupnite si, alebo tlesknite rukami, obyčajne to postačí aby kôň zastal, a potom, ak odišiel zo svojho miesta, vrátite ho tam, kde stál. Nikdy ho z takejto polohy neprivolávajte k sebe. Vždy sa po neho treba vrátiť. Po tom, keď pochopil, čo pre neho znamená povel "Stoj!", ho v tomto stoji vždy čistíte a na konci každého čistenia mu zodvihnete všetky štyri nohy. Korektným postupom pri dvíhaní nôh sa tu nebudem zaoberať, je notoricky známy.

Je veľmi dôležité nezabudnúť na signál, ktorý znamená pre koňa, že má ostať stáť, a teda spustiť na zem vodiaci povraz, alebo neskôr oťaže, lebo v iných situáciách zasa budete požadovať od koňa, aby okolo vás chodil. Musí vedieť rozlíšiť, čo od neho požadujete, a ten povraz na zemi mu v tom veľmi pomôže ako diferenciálny podnet.

Krok a zastavenie pri vodení

U koní existuje množstvo postupov a z nich plynúcich predsudkov, z ktorých niektoré sú si v zdanlivom protirečení. Vodenie koňa, ktoré budem v tejto kapitole popisovať, bude celkom iné ako to, ktoré sa požaduje vo westernových halter disciplínach, a tiež úplne iné ako je to, ktoré sa požaduje pri predvádzaní v klasickom jazdení alebo na chovných prehliadkach. Pripravujeme koňa pre rekreačné jazdenie. To je východisko. Keď bude kôň dokonale ovládať vodenie, ktoré tu naznačím, bude záležitosťou niekoľkých cvičení, aby sa naučil to, čo požadujú iné spôsoby vodenia a predvádzania koňa.

Postup, ktorý popíšem, robíte aj v prípade že nebude mať žriebä za sebou imprinting tréning, výchovu pred odstavom a po odstave, ako je tu popísaná, ani robertsovské napojenie. Pokiaľ ho bude mať za sebou, máte o hodne uľahčenú a zrýchlenú prácu, ktorá bude okrem toho podstatne bezpečnejšia. U koňa sa totiž vybudovala aj dôvera aj rešpekt. Toto, pokiaľ ste z akýchkoľvek, teoretických, ideologických alebo praktických dôvodov neabsolvovali, budete musieť vybudovať počas nácviku vodenia. Preto - na rozdiel od spomínaných postupov (imprinting a napojenie) - považujem nácvik a tréning vodenia na ruke za „povinnú jazdu". Až pričasto vidím okolo seba kone, ktoré hoci sa už zúčastňujú súťaží, sú z tohto hľadiska úplne nevychované. Preto treba nácviku vodenia venovať patričný čas a nezabudnúť na posilňovanie naučených návykov. Tiež je možné nácvik vodenia zaradiť až po prvých „hrách" (kontaktných cvičeniach) v okrúhlej ohrade, ale zaradený musí byť. Zaradenie na toto miesto má hlavne praktický zmysel. Vodenie budete potrebovať stále, a preto je dobré naučiť to koňa hneď. Cizelovať ho môžete neskôr. V ďalšom texte budem popisovať, ako by sa vodenie cvičilo u koníka, ktorý neabsolvuje ono napojenie a ani prvé Parelliho „hry".

Vlastný postup

Vždy začnite cvičením priateľstva. (Viď predošlý text). Keď zvládlo žriebä či mladý koník cvičenie priateľstva natoľko, že dotyky rukou po celom tele, ale hlavne bičík či tušírka v ňom tiež nevyvoláva žiadnu paniku, pokračujete nácvikom vodenia. Ak nemáte žriebä v ohrade1, tak ho najprv vypustíte z boxu do nejakého ohradeného priestoru na 20 minút, aby sa vyskákalo. Potom ho privoláte na nejakú maškrtu a pripevníte mu vodidlo na ohlávku. Pracujete vždy z oboch strán, aj keď tentokrát budete kráčať pred ním. Používajte však obe ruky a začínate vždy tou nezvyklou (pre vás) stranou. Najprv ho musíte naučiť vykročiť na jemný ťah ohlávky. Nikdy sa však nesmiete s koňom preťahovať. Kôň by nemal vôbec zistiť, že je možné za ohlávku potiahnuť.

Prvý impulz k pohybu:

Začínate teda tak, že sa postavíte na pravú stranu koňa tvárou k nemu, ako ste stávali pri priateľskom cvičení, a rovnakou, teda pravou rukou ho uchopíte za vodidlo tesne pri ohlávke. Ľavú ruku, v ktorej držíte dlhší bičík (tušírku), vystriete smerom ku jeho zadku. Vykročíte pravou nohou dopredu (teda z vášho pohľadu nabok), vystriete pravú ruku, aby ste zacítili ohlávku, zavelíte „krok!", od nuly začnete ťahať vodidlom dopredu a vzápätí ho začnete - zasa od nuly - poklepávať bičíkom na zónu 5 - na zadku pri koreni chvosta. Kôň asi trochu uhne zadkom smerom od vás, ale vytrvalý slabý ťah ohlávkou dopredu a zosilňujúce poklepávanie bičíkom po zadku spôsobí, že urobí prvý krok prednými dopredu. Vtedy prestanete poklepávať, okamžite povolíte ťah ohlávky a pochválite ho.

Niekoľkokrát to zopakujte a keď kôň na vystretie ruky (ukázanie smeru), povel „krok!" a ľahké potiahnutie vodidlom vykročí, kráčajte v tomto istom postavení (teda bokom) niekoľko krokov dopredu ale bez použitia bičíka a ťahania za ohlávku. Vaše miesto je v priestore krku koňa. Nemali by ste sa dostať za kohútik koňa, teda do zóny tri. Vaše miesto je v zóne jedna a dva.

Potom zavelíte „Stoj!" (whoa, pŕ... teda hocičo, ale vždy to isté) teatrálne zastanete aj vy, v akomsi záklone a miernom poddrepe a on obyčajne na váš podrep zastane sám (ostane prekvapený, že ste sa zmenšili). Pokiaľ nie, zastavíte ho ohlávkou. Keď pekne zastal, tak ho pochválite.

Niekoľkokrát to zopakujete. Keď to vie, teda, na ukázanie rukou a hlasový povel vykročí, a zasa na vaše zastavenie, podrep a hlasový povel zastane, prejdete na jeho druhú stranu a opakujete to. Nezabúdajte nikdy na zvukový povel. Kôň, keď začuje povel „krok!" (go, choď, kráčaj - teda hocičo, ale vždy to isté), musí vykročiť. Pri nácviku nesmiete zbytočne povel opakovať.

Pokiaľ kôň nevykročí na pokyn rukou a hlasový povel, musí okamžite prísť na rad tušírka, ale už nie od nuly. Podobne keď nezastane, musí nasledovať trhnutie vodidlom.

Zatiaľ ste vodili koníka tak, že ste boli voči nemu postavený bokom. Treba to nacvičovať z oboch strán koňa. Keď pochopil základné povely a pomôcky (povely „krok!" a „stoj!" a pomôcky - ľahké potiahnutie povrazom dopredu a dozadu), tak sa postavíte aj vy tvárou do smeru jazdy a vymeníte si ruky. Keď budete stáť pri koňovi z jeho pravej strany, tak budete držať vodidlo v ľavej ruke a naopak, keď budete stáť z jeho ľavej strany, tak budete ako vodiacu ruku používať pravú, a v ľavej budete držať zvyšok povrazu a prípadne tušírku. Povel „Krok!", predklon, „ukázanie" rukou bližšou ku koňovi dopredu je signál k vykročeniu a povel „stoj!", záklon s pohúpnutím v kolenách a eventuálne potiahnutie vodidlom dozadu je pre koňa signál ku zastaveniu. Bude stačiť iba niekoľko opakovaní a kôň na váš predklon a vykročenie vykročí, a na váš záklon a zastavenie zastane. Toto pár dní opakujte a potom prejdite na nasledovanie pri vodení.

Nasledovanie pri vodení:

Postavíte sa pred hlavu koňa tak, aby ste boli chrbtom k nemu, zoberiete vodidlo do ľavej ruky a po krátkom státí zavelíte "Krok!". Hneď po tomto slovnom signále sa trochu predkloníte a začnete kráčať pred ním. Pokiaľ mal predchádzajúcu skúsenosť, vykročí usilovne za vami. Keď tak neurobí, koníka potiahnete za ohlávku, a on vykročí. Ak nie, možno mu voľnou rukou (opačnou ako je tá, v ktorej držíte vodidlo), bez toho, aby ste sa obzreli, zášvihom plesnúť voľným koncom vodidla alebo dlhšou tušírkou po zadku. Tento manéver si musíte nacvičiť. Na koňa by určite nepôsobilo žiadúcim spôsobom, keby dostal koncom lana po krku alebo po papuli. Práve tak nesmiete v snahe dočiahnuť mu tušírkou zadok prestať kráčať dopredu, či nedajbože zacúvať (ako sme nedávno videli v equiTV inštruktážnom videu). Musí to byť švihnutie smerované na zadok. To ho síce pošle aj trochu do boku, ale v každom prípade vykročí. Ak ani to nefunguje, možno sa vrátiť k popisovanému učeniu vykročenia na slovný povel, prípadne k vedeniu pomocou lonža obtočeného okolo tela, ako o nej pojednávame pri výchove žriebäťa pred odstavom.

Treba kráčať asi pol metra pred ním a z času na čas zaveliť ráznou intonáciou hlasu "Stoj!" (alebo „Hou!" či niečo podobné, stále však rovnaké), zastaviť so záklonom tela, pohúpnutím v kolenách (podrep), vzápätí sa proti nemu teatrálne otočiť tvárou, pozrieť mu do očí, a ak nezastane, hneď potom potiahnuť za vodidlo smerom dolu. Toto zastavenie, otočka a trhnutie, trvá práve toľko času, koľko potrebuje nič netušiaci koník, aby došiel tých pár krokov až ku vám. Ak nezastane, tak treba vodidlom opakovane trhnúť. To neskúseného mladého koňa okamžite zastaví, a po treťom pokuse už nebude treba trhanec za vodidlo, či povraz, ale koník okamžite zastane, keď sa k nemu otočíte tvárou, prípadne zastane už keď zastanete s náznakom záklonu, alebo už keď bude počuť známy povel na zastavenie. Keď chvíľu postojí, pochválite ho tým, že ho pošúchate medzi očami a necháte chvíľu stáť.

Pokiaľ však bude v kráčaní pokračovať až ku vám, musíte ho zastaviť zaujatím výhražného postoja, aby nenarušil vašu intímnu zónu, ktorá by mala byť pre neho zakázaná. Aj tu funguje onen neskôr opakovane spomínaný nátlak od nuly. Nula je povel, potom ide záklon, podrep, otočka, pohľad do očí, trhanec za vodidlo. Potom sa vynecháva pôsobenie vodidlom, neskôr sa vynechá otočka. Nakoniec kôň bude zastavovať na vaše zastavenie. Akonáhle kôň zastane, ide kontrast: úsmev, slovná pochvala, pohladenie, spočiatku je možná aj nejaká maškrta. Keď kôň zastane na slovný povel, tak nasleduje pochvala po ňom.

Potom sa otočíte od neho do smeru cesty, zavelíte "Krok!", ľahko sa predkloníte a vykročíte. Toto v prvom cvičení niekoľkokrát urobíte a keď vidíte, že koník má snahu rešpektovať vaše pokyny, vyvediete ho z cvičnej ohrady a dáte ho do jeho ohrady, či maštale, kde bude mať pokoj.

Po nejakom čase sa koník na váš predklon, vykročenie a slovo „Krok!" pohne krokom dopredu a na povel „Stoj!" či pohľad do očí, záklon, alebo vaše zastavenie, okamžite zastane. V tejto fáze, najmä u mladého koníka, môže vzniknúť ešte jedna eventualita. Koník, najmä ak sa jedná o žrebčeka, v premiere bujnosti, či v snahe zabojovať o dominanciu, alebo z iných dôvodov, bude na vás nabiehať, alebo vás bude chcieť predbehnúť, či skočiť na vás prednými. Nato vám bude slúžiť voľný koniec vodidla2, ktorým ho budete udržiavať v patričnej vzdialenosti. Poočku ho budete pozorovať a akonáhle sa ku vám priblíži viacej ako pol metra, okamžite ho švihnete voľným koncom lana po papuli, bez toho, aby ste sa obzreli. U takéhoto koníka je dobre spočiatku švihať koncom vodidla dozadu, po svojom tele, čím ho udržujete v patričnej vzdialenosti. Kôň musí rešpektovať váš intímny priestor, nesmie na vás nabiehať a už vôbec nesmiete dopustiť, aby vás predbehol. Je užitočné potom používať vodenie aj tam, kde by ste to veľmi nepotrebovali, napríklad pri presune koníka z výbehu do maštale, ku žrádlu, a pod. V tomto môžete, pokiaľ to budete chcieť a potrebovať, pokračovať smerom k vodeniu bez vodidla tak, aby vás koník nasledoval cez prekážkovú dráhu, cez nejaký slalom a pod.

Keď ovláda tieto dva základné pojmy: Krok! a Stoj!, budete od neho požadovať viacej. Obyčajne kôň, najmä ak sa predchádzajúce cvičenia nerobili veľmi korektne, v očakávaní trhnutia za ohlávku zodvihne hlavu. To nepotrebujete. Preto akonáhle zastaví, otočíte sa k nemu a plynulo, jemne, potiahnete vodidlom smerom dolu (začínate od nuly) a akonáhle zníži hlavu, ihneď povolíte ťah. Toto opakujete, kým nezastane s hlavou postavenou tak, že uši má vo výške kohútika. Pokiaľ sa nepodvolí, pokračujete tak, ako ste to robili u žriebätka pred odstavom.

Keď to po niekoľkých dňoch dobre robí, prejdete na ďalší stupienok na ceste k dobrému koníkovi. Cieľom je kôň, ktorý vás bude nasledovať v každom chode, bude na vás dávať pozor a keď zastanete, zastane aj on. Urobíte veľmi dobre, keď pridáte v dynamickom stereotype ešte jednu drobnosť. Akonáhle vám kôň zastane, zníži hlavu, tak ho tlakom za nos alebo hrudník prinútite urobiť niekoľko - najviac tri - kroky dozadu. Kôň je zviera zvyku a keď to bude robiť dostatočne systematicky a dostatočne dlho, koník na povel „Stoj!" vždy zastane, zníži hlavu a pripraví sa na cúvanie, teda podsadí sa.

Vychádzky do okolia

V tomto období zaraďujete do práce s koníkom vychádzky do okolia, ktorých cieľom je dobrá tráva, kde ho necháte 10-15 minút popásať, kým sa vydáte na cestu domov. Vodíte ho po cestičkách a cestách, kde sa vyskytujú rôzne rušivé vplyvy: psi brechajúci za ohradou, kopy odpadu, budovy, autá, motory a pod. Dbáte na to, aby sa počas vodenia nepásol a dovolíte mu zamaškrtiť si na chutnej tráve až v cieli vašej vychádzky. Aby vedel, kedy sa môže pásť a kedy nie, treba mu to tiež riadne vysvetliť. Niektorí ako pokyn k tomu, že sa kôň môže pásť, odtrhnú hrsť trávy, podajú mu ju a potom povolia vodidlo, a dovolia mu pásť, iní mu dajú povel „pas sa!", „môžeš!" alebo „žer!". Pre koňa najpochopiteľnejšie (a pre vás využiteľné v budúcnosti zo sedla) je, že mu znížite hlavu rukou položenou medzi uši spolu so slovným povelom.

Keď sa chce pásť pri vodení, vždy zavelíte „Fuj!", „Nie!" alebo „Nesmieš!" (je to jedno, ale vždy to musí byť rovnaký povel) a trhnete vodítkom.
Toto obdobie je aj obdobie budovania dôvery a rešpektu. Tým, že koníkovi nedovolíte, aby sa po ceste pásol, presadzujete svoju vôľu voči jeho inštinktu.

Môže sa stať, že koník, najmä žrebček, u ktorého sa prebúdza pohlavný pud, zabojuje o dominanciu. Bude sa snažiť vytrhnúť, alebo po vás vykopne, prípadne sa začne vzpínať na zadných nohách. Tiež koníky, ktoré sú zatvorené celý deň v boxe a dobre živené ovsom, po vypustení zvyknú trochu vyvádzať. Všetky tieto prípady, keď kôň nejakým spôsobom na vás zaútočí, sa riešia rovnako:

Ak koník po vás vykopne - ako hovoria hokejisti - rukavice dolu. Za kopanec kopanec. Mladému koníkovi sa ináč vysvetliť nedá, že urobil niečo prísne zakázané, iba že sa to spojí s negatívnym podnetom. Lyons píše, že v takom prípade (v prípade že kôň po vás zaútočí kopancom alebo zubami) máte tri sekundy nato, aby ste svojho koňa zbili. Po troch sekundách ho pohladíte a ako by sa nič nestalo (!!!) pokračujete v ceste či práci. Poriadnemu kopancu do brucha rozumie mladý koník oveľa lepšie ako nakladačke bičom. Kopance totiž pozná zo stáda (a vy nikdy nedokážete koňa kopnúť takou silou, akou ho kopne jeho matka). Pozor na nohy. Pokiaľ koňa kopnete, tak vždy do brucha, nikdy nie do nôh! Rana päsťou alebo koncom povrazu do papule tiež môže výchovne pôsobiť. Týmto pracujete aj na ochrane svojho osobného priestoru, ktorý by mal vychovaný koník rešpektovať. Náhla zmena správania, z útočného na kľudné, zasa pomôže svojim kontrastom budovaniu dôvery. Pokiaľ koník robí to, čo chcete, bude odmenený nielen kľudom - o ktorý pri tejto dávke práce ešte veľmi nestojí - ale okrem mimiky (úsmevu) a hlasu, aj nejakou príjemnou činnosťou v cieli vašej vychádzky. Ak je kôň skutočne nebezpečný, tak je lepšie mať predsa po ruke bič a niekoľko zvučných plieskavých a štípajúcich úderov po hornej časti nôh urobí zázrak v spojení s nasledovným kontrastným priateľským správaním. Dobre cielená a správne načasovaná rana bičom po hornej časti nohy je účinnejšia ako desať rán po chrbte. Pri takejto exekúcii musíte byť pokojný. Zlosť je zlý radca a keď vám ujdú nervy, zarobíte si na problém a bolo by lepšie, keby ste vôbec nezačínali, ako píše Rarey. Lyons zasa radí: „Ak sa kôň na ruke stavia na zadné, dôrazne ho švihnete po predných holeniach, kedykoľvek je vo vzduchu". Napriek zdanlivej surovosti kone tejto reči veľmi dobre rozumejú, lebo signály sú jednoznačné. Nedá sa dosť zdôrazniť kategorický imperatív okamžitej zmeny predátorsko - útočného vzhľadu trénera na priateľsko - milujúcu vizáž do troch sekúnd po exekúcii. To je to najdôležitejšie na treste a nie trest samotný.

Ďalším dôležitým aspektom bezpečnosti pri vodení je, že do zúžených priestorov ide vodič vždy prvý a nechá koňa kráčať za sebou. Nuž a na to ho tiež musíte naučiť, ináč sa bude tam pchať spolu s vami. Je to dôležité cvičenie, lebo keď sa podarí vášmu ešte nie celkom socializovanému koníkovi dostať do úzkeho priechodu pred vami, musíte sa mu zákonito dostať za zadok a ak máte krátke vodidlo, tak ho budete musieť na dôvažok ešte aj pustiť. Obe eventuality môžu skončiť v špitáli, či už konskom alebo humánnom.

Hlasové pomôcky sú v tomto štádiu výcviku veľmi dobré a neskôr pomôžu pri obsadaní. Celkove sa odporúča na samotnom začiatku práce s mladým ustrašeným koníkom stále na neho chlácholivým tónom ničo vravieť, aj keby ste mali recitovať staré školské básničky. Neskôr budete používať len niekoľko základných povelov. Nie je ich veľa a tie sa vyslovujú inou intonáciou. Na zvukové podnety si kôň má zvyknúť, vy si však na ne nezvykajte. Je akýmsi zlozvykom, že potom jazdec aj na hotového prejazdeného koňa vždy hovorí, aj zo sedla. Podobne netreba zvyšovať hlas. Kôň má výborný sluch a vníma aj šepot. Ako tichá reč, aj šepot môže meniť intonáciu hlasu a intonácia je často významnejšia ako samotné slovo - to neplatí o poveloch. Hulákanie či vrieskanie na koňa je nielen neúčinné, ale je aj nedôstojným výrazom vašej bezmocnosti.

Naklusanie a zastavenie, vychádzky, boj proti strachu

Motto:
Nemôžeme koňovi nariadiť aby sa nebál, ale môžeme ho naučiť, aby napriek tomu, že sa bojí, urobil to, čo po ňom požadujeme.
John Lyons

V podstate robíte to isté ako pri kroku. Keď koník usilovne kráča, zavelí sa mu "Klus!" (ten povel už môže poznať z kruhovej ohrady) a idete mu príkladom. Otočíte sa a rozbehnete sa pred ním. Zvyčajne sa koník rozbehne za svojím vodičom. Ak nie, treba ho trochu potiahnuť, použiť voľný koniec vodidla, prípadne je možné, aby ho niekto druhý zozadu trochu popohnal. Ak sú problémy, treba sa vrátiť k základnému výcviku o krok späť. Aby kôň na vás nenabiehal, alebo nedajbože po vás nehrabol prednými, treba ho neustále po očku pozorovať a akonáhle by sa veľmi približoval, treba mu voľným koncom vodidla, alebo bičíkom pohroziť, prípadne švihnúť po papuli. Keď sa takto niekoľkokrát upozorní na to, že jeho vzdialenosť je 0,5 - 1,5 m za svojím vodičom, pochopí to. V tejto fáze vysvetľujete koňovi, že do vášho intímneho priestoru môže vojsť iba vtedy, keď ho o to požiadate. Dôležité je, že jazdec, vodič, sa pri tom nesmie obracať ku koňovi tvárou, lebo to, a hlavne pohľad do očí, je povel k zastaveniu. Aj toto ho postupne učíte, tak, ako ste to robili pri kroku. Pri každodennej práci to trvá asi týždeň. U niektorého koníka viacej, u iného menej.

Keď vie koník naklusať na povel a z klusu zastať, treba ho učiť prechodu z klusu do kroku. Robí sa to jednoducho. Keď už koník vie, že nesmie nabiehať na vás, tak z klusu po povele "króók!" spomalíte klus, trochu sa zakloníte a prejdete do kroku. Keby kôň chcel nabehnúť, ukážete mu koniec vodidla, alebo bičík a on prejde do kroku. Nesmiete sa však otáčať, aby nezastal. Vodenie na ruke, naklusávanie, prechod do kroku, zastavenie z kroku a klusu, to sú všetko veci, ktoré treba hodne cvičiť. Kôň by mal fungovať ako na reč vášho tela, tak aj na zvukové povely. Ak učenie vodenia na ruke budete spájať s vychádzkami, nebudete sa nudiť ani vy, ani váš kôň.

Vychádzky

Do tejto fázy výcviku je vhodné, podobne ako pri nácviku kroku, zaraďovať krátke vychádzky na ruke do okolia, aby sa postupne oboznamoval s prostredím a habituoval sa na rušivé vplyvy. Vychádzky majú ešte jeden veľký význam. Kôň sa stáva samostatnejším, nezávislejším od svojich stádových druhov, a lepšie vás zahrnie do svojej spoločnosti. Počas vychádzok sa totiž upevňuje dôvera koňa vo vás. Kôň spočiatku bude odmietať odchod zo známeho prostredia niekam von. Musí sa presvedčiť, že s vami mu nič nehrozí. Strach prejavuje každý kôň. Drvivá väčšina z nich sa ho zbaví behom týždňa. Každý deň treba ísť o pár krokov ďalej. Je dobre, keď má tréner možnosť vyjsť do takého terénu, že po chvíli neistoty v cudzom prostredí sa môže koník popásť na zelenej tráve. Denné vychádzky do neznámeho terénu, ktoré nie sú spojené so žiadnymi nepríjemnosťami a končia pasením sa v cieli vychádzky, upevňujú dôveru koňa vo svojho vodiča, a tento sa postupne stáva nielen alfa dominantným „teroristom" ale aj obľúbeným pasívnym vodcom.

Tu sa často ukáže skutočná povaha koníka. Niektoré žriebätá si rýchlo zvyknú na opustenie známeho priestoru a cudzie podnety. Iné zasa budú opúšťať známy priestor neochotne, budú erdžať za kamarátmi. Aj tu, ako vôbec u koní všeobecne, platí staré Masarykovské, že pokrok sa deje krokom. S istou licenciou možno povedať, že keď sa koníkovi začne cnieť za stádom po piatich krokoch, nebudeme nástojiť na ďalších piatich, pridáme iba jeden a zopakujeme s ním pár vecí, ktoré už na vodidle vie. Ale ten krok budeme pridávať každý deň, aby koník zistil, že sa vždy vráti a nič zlé sa s ním nestalo, až nakoniec zmizneme z dohľadu stajne a skončíme pri hodinovej vychádzke. Iné koníky sa zasa budú báť každého nového predmetu na ceste. Ten strach budú vyjadrovať každý podľa svojej letory, od ľahkého stuhnutia a zafŕkania až po panický útek. Normálnou reakciou koňa na strach vzbudzujúci predmet je, že uskočí, prípadne urobí niekoľko cvalových skokov od neho, potom zastane a chce sa presvedčiť, čoho sa to vlastne zľakol. Obyčajne sa k „strašiakovi" fučiac pomaly približuje, občas od neho znovu odskočí, až ho nakoniec očuchá a dotkne sa ho pyskom. Veľmi často vidieť, ako sa potom tá napätá časovaná bomba zmení na kľudného koníka, ktorý si ostentatívne prestane „bubáka" všímať. Keď tento rituál neumožníte, neumožníte mu ani adaptáciu.

Tu je treba si uvedomiť dve veci. Jednak, že sa kôň za normálnych okolností (napr. vo voľnosti) útekom zbaví strachu a tým sa v ňom upevňuje nežiadúca snaha ujsť od každého „bubáka" a jednak keď je jeho úľak spojený s inými nepríjemnosťami (cukanie vodidlom, hulákanie, prípadne bitie), si túto nepríjemnosť spojí s predmetom svojho strachu a nabudúce sa ho bude báť viacej. Preto treba mať dlhšie vodidlo (cca 4 - 7 m) a koníkovi povoliť uskočenie na celú dĺžku vodidla, ale nesmiete mu dovoliť ujsť celkom. Potom, ako uskočil, je ho treba jemne pristaviť, otočiť ho k „bubákovi" a nechať mu dosť času na jeho zvedavosť. V ďalšom texte sa tomuto budeme venovať viacej.

Nie u každého koňa to prebieha takto. Niektoré budú vyžadovať podstatne viacej trpezlivosti, iné budú netečné. V prístupe k likvidácii strachov a odporov na prvých vychádzkach však platia dva absolútne zákazy:

Prvý - žiadne nervy, žiadny zvýšený hlas, žiadne trestanie, žiadne cukanie vodidlom. Kôň nesmie spájať svoj strach z „bubáka" so strachom z predátora, ktorý ho vedie. Koňa nemôžete habituovať na všetky strašidlá, dokážete však upevniť jeho dôveru k sebe natoľko, že kôň dokáže prekonať strach. Budujeme dôveru.

Druhý - nesmiete sa báť sami, aby ste v dôsledku koňovej strachovej reakcie ukončili prácu a vyhoveli jeho snahe ujsť, čím by ste posilnili jeho tendenciu k útekovým reakciám. Inými slovami odmenili by ste ho za to, že neposlúchol.

Vychádzky a jazdenie v teréne preto patria k neodmysliteľným požiadavkám na obsadanie aj základný výcvik koňa. Vychádzkam na ruke sa venujte čo najviac, koľko vám len váš čas dovolí, aj v dobe, keď budete už pracovať zo sedla. Kedysi, napr. v poľskej armáde, bola hodina vychádzky na ruke dennou povinnosťou ošetrovateľov, popri normálnom jazdeckom výcviku, ktorý viedli jazdci, celé dva roky prípravy vojenského koňa.

No a nabudúce si začneme koníka pripravovať na jazdenie.

1 Pre rekreačného jazdca by mal byť pobyt jeho koníka, pokiaľ je tento zdravý, vo výbehu 24 hodín s kamarátmi conditio sine qua non, kategorickým imperatívom, a boxový odchov iba nejaké východisko z núdze, niečo krátkodobé, pominuteľné a nedobré.

2 Preto vodidlo nesmie byť príliš krátke. 3 m je minimálna dĺžka od karabíny po jeho koniec.