Poznámky o prirodzenom jazdení

28. 10. 2012 Karol Holly

Jak přesně vypadá "přirozený" výcvik koně? Co je ještě násilí páchané na koních a co už ne? Jak by vypadal vztah člověka s koněm založený na skutečném partnerství? A o co má vlastně při práci s koněm jít člověku především? Zajímavé otázky - a zajímavé odpovědi, s nimiž se můžete seznámit v dnešním díle výcvikového seriálu MUDr. Karola Hollého.

Motto:
V našich poměrech je jezdectví společensky přijatelnou formou týrání koní. Ve své vrcholné podobě, kdy se stává uměním, týráním být přestává.
(N. Záliš)

Dnes je moderné hovoriť o prirodzenom jazdení, prirodzenej komunikácii, prirodzenom partnerstve či prirodzenom koniarstve. Dokonca tá móda pripomína kyvadlo, ktoré sa z polohy týrania koní prehuplo natoľko, že niekde dosiahlo iracionálnu úroveň antropomorfného zbožšťovania zvierat, vrátane ich krstov a pohrebov.

Prirodzenými nazývali všetci veľkí jazdci a tréneri svoje metódy. Vojvoda Newcastle1 v 17. storočí, ktorý vymyslel prievlečné oťaže a často kone spútaval do akýchsi uzlíkov rôznym pomocným remením, tiež nazýval svoju metódu prirodzenou, aby sa odlíšil od svojho predchodcu Pluvinela2, ktorý cvičil koňa tiež „prirodzene" pri kole, na malom kruhu a v pilárach, pomocou ostrôh a špeciálneho biča. Aj najznámejší zariekavač koní 19. storočia J. S. Rarey3 sa oháňal prirodzenosťou, keď naháňal koňa po humne s jednou nohou vyviazanou hore pod bruchom...

Prirodzeným jazdením nazval svoju metódu ľahkého sedu aj F. Caprilli4 v 1. pol. minulého storočia, keď pracoval tak, že jazdec prispôsoboval svoje ťažisko ťažisku koňa v skákaní, na rozdiel od predchádzajúceho jazdenia, v ktorom jazdec pomôckami dostával panvové končatiny koňa bližšie k jeho ťažisku v plnom sede. Tak to nazývali aj všetci jeho nasledovníci, vrátane Santiniho a českého klasika J. Dobeša5.

Vo svojich knihách a článkoch takto nazýval svoju metódu skokového jazdenia aj Anthony Paalman6 preto, lebo málo používa donucovacie prostriedky a vychádzal z toho, že - najmä pri skákaní vo voľnosti - zariadi okolnosti tak, aby kôň ináč nemohol pracovať, len tak, ako si to jazdec želá.

Dnes sa často pod pojmom prirodzené jazdenie rozumie Natural Horse-Man-Ship Pata Parelliho, napojenie a nasledovanie Monty Robertsa, T-TEAM a T-Touch Lindy Tellington-Jonesovej, aj prirodzené pasívne vodcovstvo Marka Rashida, či iné, viac alebo menej sofistikované hypotézy, teórie a postupy, ktoré sa v ostatnom období objavujú vďaka spomínanému boomu humánneho prístupu k zvieratám ako huby po daždi a dajú sa dobre predávať. Historia est magistra vitae. Keď budete spoznávať históriu koniarstva, zistíte, že všetko už bolo. Aj humánne prístupy, aj surovosti. Keď si prečítate Rareyho kapitolu o tom, ako používal Powellovu metódu krotenia koní6 (budem ju citovať v ďalšom texte) a porovnáte ju s Parelliho „hrou na priateľstvo", nenájdete rozdiel. Možno v archaickejšej angličtine.

Aj ten „najprirodzenejší" postup pri príprave mladého koňa je však vo svojej úplnej podstate násilie, ktoré sa na ňom pácha. Pokiaľ sme koňa domestikovali, tak je všetko, čo od neho požadujeme, pre neho neprirodzené. História koňa je históriou jeho trápenia. Stretávali sa v nej obrovské protiklady. Na jednej strane bol kôň veľmi ceneným a cenným artiklom, a na druhej strane bol brutálne zneužívaný. Iné zviera by to asi historicky neprežilo. S istou licenciou by sa dalo povedať, že kôň bol zrodený k otroctvu. Ilustruje to citát z čias alžbetínskej Anglie, kedy John Florio8 nazval svoju epochu "rajom žien, očistcom mužov a peklom koní9". Jazdectvo však bez toho nemohlo a nemôže existovať. Na ilustráciu prístupu ku koňom začiatkom 19. storočia som okrem citácií v úvode tohto dielu vybral ešte ďalších pár riadkov z Darwinovej cesty okolo sveta, časť z úvodu k Rareyovej knihe o krotení koní10, a Herbertov príklad. Ďalších príkladov by sa dalo vybrať určite podstatne viacej11:

Darwin: (...) V týchto krajinách je tak mnoho zvierat, že nikto nemá záujem, aby sa s nimi zaobchádzalo ľudsky. Obávam sa, že práve preto tu vedia so zvieratami zaobchádzať iba surovo. Bol som raz koňmo na prechádzke s veľmi váženým estancierom. Šli sme pampou a môj kôň sa unavil a zaostával. Statkár na mňa často volal, aby som ho ostrohami prinútil k väčšej rýchlosti. Keď som namietal, že mi je koňa ľúto, lebo je úplne vyčerpaný, zvolal: „Z toho si nič nerobte, len ho bodnite ostrohami! Veď je to môj kôň." Dalo mi veľa práce vysvetliť, že som koňovi nechcel dať ostrohy preto, lebo som zviera ľutoval a nie preto, že by som chcel šetriť jeho majetok. S nanajvýš prekvapeným výrazom tváre zvolal: „Ah, Don Carlos, que cosa" (Ach, to je nápad, don Carlos). Bolo úplne jasné, že na takéto niečo v živote nepomyslel12. (...)

Rarey: (...) Vo Francúzsku v r. 1846 bol jednoznačný liek na odstraňovanie zlozvykov koní poriadne ťažký bič, s ktorým dostal zakaždým, keď sa tento nežiadúci jav objavil, kôň poriadnu ranu medzi uši. Bolo to objavenie starej Grisonovej metódy z 15. storočia. (...) „pri krotení mladých koní ich treba strčiť do okrúhlej jamy a podľa toho, ako sa bránia, ich vytrvalo tĺcť palicou medzi uši". (...)13

Herbert: cituje (...) Z direktív norfolského trénera z čias kráľovnej Alžbety: „ak váš kôň nestojí pokojne, alebo sa zdráha, tak na neho zaútočte hrozným hlasom; potom ho udrite poriadnou palicou po hlave medzi ušami; a potom ho napichnite 3-4x na mieste ostrohou, pekne jednu nohu po druhej tak rýchlo ako to len dokážete, vaše nohy musia kmitať ako dve bubnujúce paličky... (...)." 14

mladý kůňČas, keď bol kôň významným výrobno - ekonomickým prostriedkom, je za nami, a preto sa aj pomer človeka k nemu radikálne zmenil, a dnes akoby sme vracali koňom dlh, ktorým splácame svoju historickú vinu. Nemá to byť však spomínané prehupnutie do nejakého extrému, charakterizované výrokom jednej známej psychologičky: „Ja rozoznávam ľudí podľa vzťahu ku koňom na dve skupiny. Na tých, ktorí majú kone radi a na tých, ktorí na nich jazdia". Parelliho výraz hry s koňom, ktorým nahrádza výraz práca s koňom, je eufemizmus15. Je vhodný na to, aby odlíšil svoj prístup pri príprave koní od iných aj terminologicky. Väčšina jeho hier je obyčajné podmieňovanie systémom pokus a omyl, pričom vychádza z poznania svojich predchodcov, najmä z vyššie spomenutej sentencie Ray Hunta. Jeho násilie je sofistikovanejšie a rafinovanejšie ako násilia iné. Hlavne, že ako násilie nevyzerá a že mu kone rozumejú. To isté platí o Monty Robertsovi, ktorého „napojenie" je pre koňa voľba menšieho zla, teda znovu učenie pokusom a omylom. Je zaujímavý pohľad na veľkého Montyho, ako na svojej show nonstop hovorí užasnutým divákom o nenásilí a pritom v jednom kuse surovo trhá neskúseného koníka svojou špeciálnou dually ohlávkou za nos16. Pritom vám vysvetlí, že keď na ten istý účel použijete klasickú retiazku, ktorú zasa s takou vehemenciou obhajuje Linda Tellington-Jonesová, tak sa to hlboko zarezáva koňovi do nosa a spôsobuje mu to veľkú bolesť. Možno preto Bea Borelle17 tiež používa namiesto retiazky lanko. Pritom im všetkým akosi uniká, že nie je dôležitý nástroj, ale ruka, ktorá ho vedie. Tiež je zaujímavé, že ten istý človek, ktorý necitlivo a surovo cuká koňovi v hube štajgrom a potom jazdí s prievlačkami, chce ukrižovať iného človeka, ktorý pri vodení koňa ľahkým kopancom do jeho papule mu odvráti pozornosť od trávy k sebe. Každý z nás chápe násilie ináč a každý z nich chápe surovosť ináč. Dnes by preto malo byť našim cieľom také „zotročenie", podmanenie si tohto krásneho zvieraťa, aby pri tom pokiaľ možno netrpelo, alebo trpelo čo najmenej, a teda, aby v konečnom dôsledku vzniklo akési „partnerstvo". (Voči tomuto slovu mám vážne výhrady, už keď nie zo žiadnych iných, tak z logických dôvodov, lebo zotročiť koňa k partnerstvu je asi dosť hlúpy sylogizmus). V prijazďovaní koňa sa nevyhnete násiliu, ale musí to byť násilie, ktoré kôň chápe, ktorému sa vie správnym konaním nielen vyhnúť, ale cieľom je, aby mu toto jeho - pre nás žiadúce - konanie, ktorým sa vyhýba násiliu, prinieslo satisfakciu a stalo sa samé o sebe motivujúcim.

Aj v minulosti dokázali ľudia takto komunikovať s koňmi. Pre mňa bol takýmito príkladmi kvalitnej komunikácie s koňom nebohý pán Gál, ktorý dokázal so svojimi koňmi komunikovať natoľko, že nemal problémy ich lonžovať bez lonže, na otvorenom priestranstve, podobne ako voltížny tréner pán Sivák, ktorý, keď sa mu kôň na pretekoch zľakol, a ušiel z kruhu aj s cvičenkou na chrbte, tak na neho iba zavolal a kôň zastal, aby po chvíli ku nemu prišiel sám.

Nie každé násilie musí byť apriori zlé. Človek je preto človekom, aby dokázal koňa znásilniť tak, že si to jeho „obeť" vlastne ani neuvedomí. Sú násilné metódy, ktoré sa dajú používať u psychicky narušených koní, alebo u pokazených koní, u ktorých sa „po dobrom" už veľa nedá urobiť a ktoré nenarušia vzťah človeka a koňa. Preto je treba tieto spôsoby zaobchádzania s koňom poznať. K nim patria Rareyove vyväzovania nôh, prípadne práca pri kole v Haugovom podaní, alebo Franklova samotrestajúca metóda dvíhania nôh. Pre ilustráciu citujem zo Széchényiho:

„Rareyova metóda samotná má onú zvláštnosť, že sa kôň môže násilne skrotiť bez toho, aby zanevrel na človeka a pociťoval voči nemu zlosť. Vlastne je táto metóda veľmi podivuhodná, a je sa čo čudovať, že sa viacej nebuduje a nerozvíja. Spočíva to, ako verím, v potrebe rozpoznať podstatu jeho metódy. Rareyov princíp neleží v položení koňa alebo vo vyviazaní jeho prednej nohy. To sú iba prostriedky, ktorými sa to dá dosiahnuť. Základný zákon celého Rareyho zaobchádzania spočíva vpoužití neprekonateľného a pre koňa nepochopiteľného násilia, spojeného so súčasným priateľským prístupom cvičiteľa. Zviera pri tom nepociťuje žiadnu bolesť, ani nie je tlačené dopredu ako pri použití starých zbraní biča a ostrôh, ale jedná sa s ním ako so zlým deckom, ktorého matka pevne drží v náručí a tíško mu šepoce, ono sa zabudne zmietať a nakoniec zaspí, zatiaľ čo jeho hlávka leží plná dôvery na ramenách matky. Pre túto metódu je však tiež dôležité, aby ju práve preto vykonával mimoriadne senzitívny a skúsený vychovávateľ, ktorý dokáže jednať tak, že poviazané zviera nepociťuje nielen žiadnu bolesť, ale hlavne ani žiadnu zlosť."18

Prečo nemám rád slovo partnerstvo vo vzťahu k jazdectvu? Čo znamená slovo partner, partnerka? Pojem partner, partnerka, partnerstvo podľa Websterovej encyklopédie znamená: 1. Spoločník, spoločníčka, 2. Druh, družka, 3. Účastník, účastníčka (hry, zábavy), 3. Spoluhráč, spoluhráčka, protihráčka, 4. Manžel, manželka. V samotnom pojme sa implicitne objavuje spoločné dodržiavanie stanovených pravidiel. Tie pravidlá vo vzťahu jazdec - kôň určuje jazdec. Rozdiel medzi partnerom, sluhom a otrokom je v miere autonómie. Človek koňa vlastní, určuje spôsob jeho využitia, absolútne rozhoduje o jeho bytí a nebytí. Môže ho kúpiť, predať, nechať utratiť. Môže ho spoločensky prijateľným spôsobom verejne týrať a tiež týrať skryte aj neprijateľnými spôsobmi. Nemusí! ale môže. Ako sa nazýva takýto vzťah? Je v ňom zahrnutý totálny vlastnícky vzťah, totálne určenie využitia... Všade na svete sa takýto vzťah nazýva OTROCTVO. Vzťah otrok - otrokár však nemusí byť zlý. Tiež neznamená, že by otrok s otrokárom nemohli spolupracovať. Naopak, dobrý otrokár s dobrým otrokom by spolupracovať mali. Nemám rád eufemizmy a radšej chcem byť dobrý otrokár ako zlý partner. Aby som bol dobrý otrokár, musím si so svojím otrokom dobre rozumieť, musím sa o neho starať, musí sa u mňa mať dobre a najlepšie bude, keď sa vzájomne budeme mať radi... Láska nie je viazaná na vzťah rovnocennosti. Nikde nie napísané ani preukázané, že by podriadený nemohol milovať svojho nadriadeného, sluha svojho pána, pán svojho sluhu a podobne. Preto môže jazdec milovať svojho koňa - otroka a ten mu môže jeho lásku oplácať ochotným a láskyplným plnením jeho požiadaviek tým, že bude spolupracovať. Potom môžem spolu so Zálišom19 povedať, že „sprostredkúvam svojmu koňovi tvorivý rozmer sveta tým, že mu dávam v zložitom prijazďovacom procese príležitosť ku skutočnej spolupráci a nielen k otrockému vykonávaniu príkazov".

Príklad manipulácie s koňom, ktorý uvádza Mark Rashid, je veľmi poučný. Starý kovboj nechcel, aby sa kone z výbehov rútili pre svoju obedňajšiu dávku jadra divokým tryskom, a tiež nechcel strácať čas tým, že by ich všetky vodil. Robil teda to, že zavrel maštaľ, kone, ktoré viedol na ruke, pustil do maštale k ovsu, a tie, ktoré dobehli pred nimi, uviazal vonku a pustil ich dnu, keď tie prvé svoju dávku zožrali. Po čase kone „zistili", že sa im neoplatí hnať sa ku korytu, lebo aj tak sa k nemu dostanú až neskôr. Najprv to zistili tie „najlenivejšie" a tie boli uprednostnené. Nakoniec po krátkom čase všetky kone šli ku kŕmeniu krokom. Teda nenásilným spôsobom prinútil kone k správaniu, ktoré považoval za žiadúce.

Aby sa tieto požiadavky mohli naplniť, je si treba uvedomiť prirodzenosť koňa ako živočíšneho druhu - o čom nás učí etológia. Kôň nás nikdy nebude vnímať ako alfa koňa. Vždy nás bude vnímať ako iný živočíšny druh. Aby nám rozumel, musíme si uvedomiť, že ide o medzidruhovú komunikáciu. Zmyslom tejto komunikácie je docieliť, aby sa kôň správal tak, ako si to želáme a potrebujeme. Čiže musíme koňovi svoje požiadavky zdeliť tak, aby im rozumel, avšak zároveň musíme vedieť dešifrovať jeho priania, alebo častejšie protesty.

Dalo by sa teda uzavrieť, že prirodzené jazdenie je taká medzidruhová komunikácia medzi druhom Homo sapiens a Equus caballus, ktorej obaja zúčastnení rozumejú a ktorá žiadneho z nich nepoškodzuje.

1 William Cavendish Duke of Newcastle, polyhistor, literát a diplomat, žil v prvej polovici 17. storočia. Napísal knihu „Méthode nouvelle et extraoridnaire pour dresser les chvaux selon de la nature".

2 Pluvinel A.:Le Maneige Royal, nachdruck der Ausgabe 1626, mit einem Geleitwort von Oberst Alois Podhajsky; Edition Leipzig; 1967

3 Rarey John Solomon: The Complete Horse Tamer; 1870

4 Santini Pietro: The Forward Impulse. Country Life Limited, London 1937

5 Dobeš Josef: Jízda na koni, Olympia Praha 1986

6 Paalman Anthony: Skokové ježdění, Brázda s.r.o. Praha 1999

7 Willis J. Powell: Art of Taming Wild Horses, citovaný v Rarey S.J.: Art of Taming Horses, Routledge, Warnes & Routledge, London 1859 pp. 51 - 55

8 John Florio (tiež Giovanni F.) potomok protestantských utečencov z Toskánska, žil v Anglicku

9 Morris D.: Dlaczego koń rźy. KiW Warszava 2000, str. 11

10 Rarey J.S.:The Art of Taming Horses., Routledge, Warners, London 1859 pp. 12-18

11 Otrasný príklad nepochopenia koňa a riešenie problémov trestom je VII. kapitole základného Fillisovho diela pod názvom Prvé druhy obrany a spôsoby ich prekonania. str. 41 - 44 poľského vydania., kde o.i. tvrdí: že cieľom prijazďovania je úplné zničenie vôle zvieraťa a dáva podrobný návod ako na to, pričom Fillis patrí rozhodne k tým osvietenejším horsemanom vo vzťahu k prirodzenosti koňa.

12 Darwin Ch.: Cesta okolo sveta

13 Rarey str. 14

14 Hints to Horse-Keeper: A complet manual for Horsemen: by the Late Henry William Herbert New York C.M.Saxton publisher No. 25 Park Row, 1863. s. 318

15 nahradenie drsného výrazu, alebo výrazu označujúceho nepríjemné skutočnosti výrazom jemnejším.

16 Jeho vystúpenie v Ostrave v r. 2004

17 Bea Borelle: Výcvik koní uvědoměle - způsobile - nadšeně; Brázda, Praha 2005

18 Beitrag zum Reit - Unterrichte von Graf Dénes Széchényi, Pest 1871; Druck von Gustav Heckenast...

19 Záliš: Chvála pomalosti, Jezdectví 3/2008 s.39

Podobné články

Dnešním dílem se s vámi autor našeho seriálu MUDr. Karol Hollý loučí. Kdo postupoval podle jeho rad, bude mít pod svým sedlem spokojenou a spolehlivě…

Konečně v sedle mladého koně zvyšujeme tempo! Karol Hollý radí a podrobně popisuje, jak ho v klidu naučit pod jezdcem klusat i cválat - a jak…