Tieto výnimočné schopnosti spravili plemenu dobré meno už pred niekoľkými storočiami. Vo vlastníctve cárskej stráže a jeho poľovníckych stajniach sa nachádzalo mnoho kabardinských koní, dopĺňala sa nimi aj kavaléria a kozácke pohraničné jednotky na juhu Ruska. V čase občianskej vojny v rokoch 1918-1920, pri veľkých stratách v jazdeckom vojsku preto zahynula (alebo bola odvedená do iných častí krajiny) veľká časť kabardincov.

Obnova chovu koní začala v tejto oblasti na konci 20tych rokov a chovatelia si dali za cieľ šľachtenie koňa na vojenské účely. Preto boli založené chovateľské strediská - Kabardinský, Malkinský, Karačajevský a Čerkeský konezavod.

Pôvodné kabardinské kone merali v priemere 146 cm, čo nevyhovovalo vojenským účelom. Upravila sa technológia chovu koní a kobyly tohoto plemena sa pripúsťali plnokrvnými žrebcami. Ich potomkovia nadobudli väčšiu výšku, rýchlosť i ušľachtilosť, výborne sa hodia na súťaže v klasických športových disciplínach i na prekážkové dostihy - stratili však cenné vlastnosti po stáročia formovaného horského koňa.

Preto vysokohorské lúky na kaukazských náhorných plošinách naďalej ostávajú kráľovstvom tých, ktorých k životu na nich vyformovala samotná príroda - čistokrvných kabardinských koní.

Život v tabúne

Človek do života týchto koní zasahuje minimálne - rozdeľovaním do tabúnov (stád), značkovaním a presunmi medzi zimnými a letným pastviskami.

Tabúnov je zvyčajne niekoľko - jeden z nich je tvorený mladými žrebcami. Ostatné sú zoskupením kobýl, zvyčajne v počte 15-20 kusov a jedného žrebca. Nie, mladí muži, nezáviďte im - úloha žrebca je veľmi náročná. Tabún sa pasie v divokých, neobývaných horách, kde žije veľké množstvo predátorov. Stáda bývajú často napádané vlkmi, kone však v tomto nie sú bezbranné.

Ak žrebec spozoruje nebezpečenstvo, upozorní stádo a to sa preskupí. Do stredu sa zaženú žriebätá, po okrajoch ostanú kobyly a tabún sa dá do pohybu. Zaostane len žrebec a niekoľko kobýl bez žriebät. Títo zdržujú vlkov, aby sa stádo mohlo dostať do bezpečia. Kľučkujú pred nimi, vyhadzujú a kopú. Keď už je tabún dostatočne ďaleko, rozbehnú sa tryskom za ním a vlci ostanú bez večere.

Iná situácia je, keď žrebec vlkov nezbadá. Kone v tabúne sa nestihnú preskupiť, nastane panika a neorganizovaný útek. Žriebätá ostanú po stranách, vydané vlkom napospas. Ak je práve hmla, stane sa aj, že splašené kone spadnú zo strmých útesov.

Zimu trávia kone na zimných pastviskách vo výške cca 500 metrov nad morom. Dokrmujú sa minimálne, len malým množstvom sena alebo vôbec. Na jar, keď začne v horách schádzať sneh, zvyčajne v marci-apríli, začne presun do vyšších polôh. Vzhľadom na prílišné rozdiely v tlaku a hustote kyslíku vo vzduchu sa to deje v dvoch etapách. V prvej etape sú kone premiestnené na pastviská vo výške 1500-1800 metrov nad morom. Tam ostávajú niekoľko týždňov, kým neopadne sneh aj na náhorných plošinách vo výške 3000 metrov nad morom. Tu ostávajú až do októbra.

O tvrdosti kabardinských koní svedčí aj príbeh malej kobylky Nur zo súkromého žřebčína Gueren, ktorý sa udial počas tohtoročného jarného presunu na letné pasienky:

Všetko už bolo pripravené, ráno sa malo vyrážať. Večer o deviatej však jedna kobyla porodila žriebä - kobylku. Tabún však napriek tomu ráno vyrazil, aj s kobylou a jej žriebäťom. V prvý deň prešiel 55 km, v druhý 60km. Kone prekonali 3 dravé rieky a strmé stúpania do hôr. Toto všetko zvládla aj malá Nur, ktorá vo veku, ktorý sa dal počítať na hodiny, prešla za dva dni takmer 120 km s výškovým rozdielom 1300 metrov.

Tento presun je aj sfilmovaný v dokumente francúzskych filmárov, ktorí sa ho zúčastnili, a Nur sa stala neplánovane jeho hlavnou hrdinkou.

Budúcnosť kabardinského koňa

Keďže kabardinský kôň je a vždy bol, na rozdiel napríklad od hucula a haflingera, predovšetkým jazdeckým plemenom, je to vynikajúca voľba pre jazdeckú turistiku. Meria okolo 155 cm a do hôr vynesie jazdca i so všetkou výbavou, potrebnou pre pobyt v divokej prírode, čiže často náklad o hmotnosti aj 150 kg. Je to veľmi ekonomické plemeno, plodné a zdravé, nenáročné na krmivo i starostlivosť. Kopytá má pevné, takže väčšinou nepotrebuje podkúvanie.

O jeho vytrvalosti svedčí aj zdokumentovaný prechod okolo Kaukazského chrbta v zime roku 1935. Meral 3000 km a bol prejdený za 47 dní, teda v priemere prešli kone za deň 64 km . Kone a jazdci prekonávali hlboké snehové záveje, často v prudkom vetre. O mesiac neskôr sa účastníci tejto jazdy zúčastnili dištančnej súťaže na 600km po horských cestách, ktorý trval 5 dní.

Vďaka svojim schopnostiam začína byť kabardinský kôň objavovaný aj v súťažnom vytrvalostnom jazdení. Veľký záujem vzbudila na tohtoročných Svetových jazdeckých hrách ruská ekipa so 6timi kabardinskými koňmi. Na štart sa ich postavilo 5, cieľom úspešne prebehli 2, "vďaka" organizačnému nedorozumeniu sa však neobjavili na výsledkovej listine.

O kúpu kabardinských koní už prejavilo záujem niekoľko významných osobností svetového dištančného športu a to utvrdzuje v predstave, že toto plemeno bude ako jedno z mála schopné v súťažiach konkurovať koňom s arabskou krvou.

Smútok však vyvoláva pohľad na súčasný stav populácie v tomto plemene. V 90tych rokoch skončilo mnoho koní v "mäsových" transportoch do západnej Európy a súčasný stav kobýl sa odhaduje na menej ako 500 kusov. Preto sa chovatelia a priaznivci kabardinských koní z celej Európy spojili s tými na Kaukaze a robia ďalšie kroky na zachovanie a propagáciu tohoto plemena.

Pri tej príležitosti sa v dňoch 11.-13.10. uskutočnilo stretnutie pri Berlíne. Všetko sa točilo okolo kabardinských koní - rozprávalo sa o nich, jazdilo sa na nich, pozerali sa fotografie a slajdy z Kaukazských veľhôr.

V sobotu večer , počas Kaukazského večera s originálnymi jedlami, si mohli všetci zúčastnení vypočuť rozprávanie Ibragima Yaganova, majiteľa druhého najväčšieho stáda čistokrvných kabardinských koní na svete. Hovoril o problémoch, ktoré spôsobili súčasnú situáciu: o príčinách politických i ekonomických. Hovoril o prekážkach, ktoré sú im kladené pod nohy a takmer znemožňujú zviditeľnenie plemena.

Prínosom pre svetlejšiu budúcnosť sa javí spolupráca s Tobiasom Knollom, ktorý by mal robiť reklamu plemenu v Nemecku, a dvojici Pawol Krawczyk-Stephen Drew, ktorý budujú veľkú farmu na chov kabardinských koní v Beskydoch na Poľsko-Slovenskom pohraničí.

Prihováram sa fanúšikom jazdeckej turistiky, vytrvalostného jazdenia i nádejným chovateľom, aby aj oni rozšírili naše rady a pomohli tomuto bezpochyby zaujímavému a perspektívnemu plemenu - či už chovom alebo jazdením na kabardinských koňoch.

Eva Marková
evamarkova@pobox.sk

Ďalšie informácie o kabardinských koňoch:
www.kabardiner.de (DE) - stránky chovateľa a veľkého propagátora kabardinských koní v Nemecku Tobiasa Knolla
www.kabardians.com (PL, EN, DE, SPA) - stránky, ktoré sa majú stať centrom diania okolo kabardinských koní na svetovom Internete, pripravuje sa verzia v slovenčine
www.unsere-kabardiner.de (DE) - stránky nemeckej chovateľky s množstvom historických fotografií kabardinských plemenníkov
www.zkokov.narod.ru (RU) - kabardinské kone v Rusku
www.kocsicsarda.hu/riding_htm/riding3.htm (EN, HU, DE) - kabardinské kone v Maďarsku