MUDr. Karola Hollého netreba čitateľom Equichannelu osobitne predstavovať. Poznajú ho nielen ako neúnavného a obetavého učiteľa jazdeckej verejnosti, ktorý pravidelne prispieva aj do diskusií na tomto fóre, ale aj ako propagátora moderných a často netradičných prístupov k chovu aj jazdeniu koní, ako človeka s otvorenou mysľou, ktorý sa nebojí hľadania nových (a často lepších) ciest - hoci sa neraz nezhodujú s tými vyšliapanými, ktorými sa vyberá väčšina.

Názov seminára, ktorý sa konal v októbri 2009 v areáli Koniarne v Častej na Slovensku, bol ladený tak trochu provokatívne. Mal poukázať na najrozšírenejšie mýty, s ktorými sa v jazdeckom svete stretávame, s niektorými doslova každodenne. Sú to myšlienky, predstavy a stereotypné postupy o spôsoboch a technikách jazdy na koni, ktoré sa často považujú za nespochybniteľné, či jedine správne. Pritom len málokto z tých, ktorí ich presadzujú alebo používajú, sa nad nimi skutočne zamyslí a podrobí ich naozaj kritickému a otvorenému pohľadu.

A tak vznikajú „jazdecké mýty", nad ktorými sa dr. Hollý spolu s takmer 80 účastníkmi seminára zamyslel. Za každým „mýtom" (dokopy ich bolo desať) nasledovala zaujímavá a podnetná diskusia.

Prvým, trochu úsmevným jazdeckým mýtom, je už samotné nastupovanie na koňa. V každej jazdeckej učebnici či jazdeckej škole naučia začiatočníka nastupovať z ľavej strany z polohy chrbtom k hlave koňa. Výsledkom tohto reliktu z čias, keď vojaci nosili na boku šabľu či meč, sú boľavé kone, znehodnotená jazdecká výstroj, nedostatočná kontrola nad koňom a nezmyselné zarytie nohy jazdca do tela koňa, keď musí chodidlo z polohy k zadku koňa dostať do polohy dopredu. Ako ukazuje jedna z fotografií, nastúpiť na koňa z pravej strany a čelom k hlave koňa, je pre človeka, ktorý roky nasadal „klasicky", tvrdým orieškom :-)

Ďalšie mýty, ktorým sa dr. Hollý venoval boli predstavy o „správnej" práci na kruhu a ohýbaní koňa, o dôležitosti polohy hlavy pre správnu prácu chrbtových svalov (hlava na kolmici, tzv. zbalený kôň = vyklenutie chrbta), o zhromažďovaní a priuzďovaní koňa ako nevyhnutnom predpoklade „správneho" jazdenia nepoškodzujúceho koňa. Poukázal na nezmyselnosť predstáv o tom, že huba je cestou k uvoľneniu koňa, t. j. od koňa potrebujme odžvýknutie a peniacu hubu. Uvoľnenie koňa je možné jedine tým, že kôň chápe naše požiadavky (teda správnym učením) a zubadlo rozhodne nie je jedinou cestou k uvoľneniu koňa (ak vôbec môžeme tvrdiť, že ňou je).

Dr. Hollý ďalej rozprával o skreslených predstavách o bezudidlových uzdeniach, o mýtoch o ťažisku koňa a jazdca, či o budovaní obratnosti koňa. Svoje tvrdenia dokazoval bohatým obrazovým materiálom (čerpal predovšetkým zo svojej rozsiahlej hippologickej knižnice, v ktorej sa nachádzajú aj mnohé skvosty, dnes už nedostupné).

Zaujímavý bol mýtus o korektnom, správnom či ideálnom sede, t.j. o princípoch biomechaniky pri výcviku koní a jazdectve (len správne sediaci jazdec môže správne pôsobiť na koňa jednotlivými pomôckami). Videli sme vyobrazenia a fotografie najväčších a najuznávanejších majstrov jazdeckého umenia, ktorých by dnes pre ich spôsob sedu na koni rozhodne vypískali z drezúrnych kolbísk. To, čo dokázali so svojimi koňmi, však hovorí v prospech Karolovho názoru, že nie biomechanika, ale pochopenie princípov učenia koní, je cestou k dobre pripravenému jazdeckému koni a k jazdeckému umeniu ako takému.

Pomerne veľkú pozornosť venoval Karol Hollý aj bezzubadlovým uzdeniam. Pri názoroch na ich využívanie totiž panuje - najmä medzi športovými jazdcami - veľa predsudkov a neznalostí (najčastejšie argumentujú tým, že je to surový typ uzdenia, pri ktorom nie je možná jemná komunikácia s koňom).

Poobedňajšia časť seminára preto bola venovaná praktickým ukážkam práce s bezzubadlovým uzdením. K dispozícii boli prevažne side-pully alebo BB (bitless bridle). Jazdci si mohli vyskúšať pôsobenie priamej, nepriamej a kontrolnej oťaže, prácu na dvoch stopách, obraty, cvičenia na podsadzovanie a priuzďovanie koní. Ukázalo sa, že na týchto typoch uzdenia možno - minimálne pri rekreačnom jazdení a nižších stupňoch športu - pracovať úplne rovnocenne ako so zubadlami.

Karol Hollý pri tom nie je odporcom jazdenia so zubadlom, nepovažuje takéto jazdenie za škodlivé, či dokonca týrajúce kone. Jeho názory sú na míle vzdialené od extrémizmu. Je hľadačom pravdy, nad vecami sa zamýšľa a nazýva ich pravými menami. Ak k tomu pridáme jeho päťdesiatročné skúsenosti s jazdením a chovom koní, obrovský rozhľad a neúnavnú snahu spoznávať nové a konfrontovať to so zaužívaným, musíme si len priať, aby Karolovi Hollému zostala chuť deliť sa o svoje poznatky s nami všetkými ešte dlhý čas.