1. prípad - SALTA LA LINDA(nar. 1998)
Prejsť z klasickej uzdečky na sidepull som sa rozhodla pred štyrmi rokmi. Dôvodom boli problémy s mojou veľmi citlivou a jemnou kobylou, ktorá nezniesla akékoľvek zásahy do huby. Jazdkyňa, ktorá mi ju vtedy pomáhala jazdiť a zjavne si s kobylou „nesadla", mi ju ako prvá necitlivou rukou postavila na zadné a odvtedy sme mali problém, ktorý sa stupňoval. Kobyla sa stala vyslovene nebezpečnou, lebo odpor začala pravidelne prejavovať stavaním na zadné, či minimálne dvíhaním a vyvracaním hlavy. Rozhodla som sa pre úplnú zmenu prístupu, prestala som na nej úplne jazdiť, kobylu som pol roka iba vodila na ruke na prechádzky do terénu, následne som začala s redrezúrou, ale už na side-pulle.

Prechod na bezzubadlové uzdenie bol úplne hladký, kobylka reagovala veľmi pozitívne. Side-pull som najskôr vyskúšala - presne tak ako sa to nemá - na vychádzke v teréne a kôň reagoval úplne spoľahlivo. Odvtedy, teda od roku 2006, kobyla nemala v hube zubadlo a už nikdy ani nebude mať, lebo na to nemám nijaký dôvod. Na side-pulle skáče, trénuje na jazdiarni a chodí na prechádzky, a to aj s menej zdatnými jazdcami či deťmi z jazdeckého oddielu, čo bolo na zubadle nemysliteľné. Kobyla nestratila nič zo svojej jemnosti aj s týmto typom uzdenia, ale súčasne sa zvýšila jej miera tolerancie voči chybám jazdca. Problém so stavaním na zadné úplne zmizol, keď potrebujem pre menej istého jazdca skutočne spoľahlivého koňa do terénu, volím Saltu.

2. prípad: VAP (nar. 1992)
Tento koník má za sebou kariéru prevádzkové koňa v jazdeckej škole a ešte ťažšiu minulosť parkúrového koňa, čo dosť poznačilo jeho psychiku. Majiteľ ho predal ako problémového koňa, kúpili sme ho z nostalgie, lebo pred rokmi sme sa na ňom učili jazdiť. V teréne bol Vap vždy ťažšie ovládateľný, preto som jazdenie na side-pulle spočiatku pre neho nepovažovala za vhodné. Z našich štyroch koní bol preto posledný, ktorý sa bezzubadlového uzdenia dočkal. Ako šestnásťročný prešiel na side-pull a prechod bol rovnako bezbolestný ako v prípade Salty, kôň je úplne rovnaký ako bol na uzdečke, necítim rozdiel. Učí deti i dospelých, chodí na prechádzky aj na jazdiareň, čo to občas skočí. Od roku 2008 jazdí výhradne na bezzubadlovom uzdení.

 

3. prípad: CLIFF (nar. 2005)
Na side-pulloch trénujem aj niektoré cudzie kone. Tento koník bol kúpený z jazdeckej školy a má slúžiť ako rodinný hobby kôň. Učí sa na ňom jazdiť jeho nová majiteľka a jej osemročný syn. Doteraz bol jazdený na olivovom zubadle, zo súcitu s jeho jemnou papuľou som prešla na side-pull, najmä pri výcviku jazdcov-začiatočníkov. Na jazdiarni s týmto typom uzdenia kôň   funguje stopercentne. Nedávno sme sa s majiteľkou rozhodli, že v teréne bude kvôli vlastnej potrebe používať BB uzdenie.

 

4. prípad: AMÉLIE (nar. 2005)
Túto kobylku som na side-pulle obsadala pred dvomi rokmi a nikdy zubadlo v papuli nemala. Jej výcvik prebieha bez problémov, zatiaľ sme nenarazili na žiadny závažnejší problém. Postupujem s ňou pomaly, zatiaľ ju nepriuzďujem ani s ňou neskáčem. Vonku je absolútne spoľahlivá aj sama bez koní.

 

 

5. prípad: LENT (nar. cca 1985)
Ďalší kôň, s ktorým som prešla na bezzubadlové uzdenie je náš najstarší dvadsaťpäťročný kôň, ktorý chodí už iba na také dôchodcovské krokové prechádzky a teda mu je úprimne jedno čo má na hlave, hlavne že s tým môže žrať:-) Istý čas pomáhal pri hipoterapii, pre problémy s artrózou bol oslobodený aj od tejto práce.

Na všetkých koňoch som vyskúšala aj bitless-bridle (BB). Toto uzdenie sa mi osvedčilo menej, kone znervózňoval tlak na žuchvách. Na jazdiarni mi kone pripadali horšie ovládateľné, lebo potiahnutie za oťaže im rolovalo hlavu na prsia. Isteže, je to vec zvyku a kone by sa na to po čase naučili, ale považujem to za zbytočné, lebo side-pull nám obojstranne vyhovuje, je zreteľný, priamočiary a zrozumiteľný. A v teréne napr. aj veľmi praktický, koňa možno kdekoľvek priviazať, netreba nosiť ohlávku a vodítko:-) Jazdenie na povrazovej ohlávke je skôr spestrením, nepovažujem ju za bezpečnú do terénu (môže sa na hlave pretočiť) a na jazdiarenskú prácu nie je tiež najvhodnejšia. To isté platí o jazdení s povrazom okolo krku a podobne.

Prechod na side-pull bol pri všetkých koňoch úplne hladký. Aj pri cudzích koňoch, ktoré mám v tréningu prechádzam okamžite na bezzubadlové uzdenie, mám z toho vnútorne lepší pocit ako zo zubadlových uzdení. O prijazďovaní a jazdiarenskej práci koní na side-pulloch som sa veľa dozvedela od Karola Hollého, nielen počas jazdeckého pobytu v Hronovciach, ale aj na seminári o bezzubadlových uzdeniach, ktorý sme usporiadali u nás v stajni. Po seminári naše rady prívržencov bezzubadlového jazdenia rozšírili aj poslední skeptici a dnes sú side-pullmi vybavené všetky kone v stajni (11 koní). Niektoré jazdia striedavo na uzdečkách aj side-pulloch. Všetky side-pully s výnimkou prvého kúpeného (ktorý je však dosť ostrý, lebo nánosník je z ostrého povrazu, preto sa používa zriedkavo) sme si nechali šiť u miestneho sedlára na mieru, cena je asi 30 eur.

Na side-pulloch trénujem aj začiatočníkov, vrátane detí, ktoré jazdia aj von do terénu. Nemajú o nič väčšie ani menšie problémy ako som mala ja, keď som sa kedysi učila jazdiť na uzdečke. Na rozdiel od dospelých, ktorí na side-pully prešli po rokoch jazdenia na zubadlách, jazdci, ktorí jazdia od začiatku bez zubadiel, s tým nemajú nijaký mentálny problém. Podľa môjho názoru sú kone na side-pulloch v kritickej situácii rovnako, ak nie ľahšie, zastaviteľné ako na zubadlových uzdeniach.